PILIERE NAŠEJ KATOLÍCKEJ VIERY

Ján Duda

Abstrakt

Základnou otázkou, ktorú rieši táto krátka štúdia je nasledovná: k čomu máme ako kňazi (alebo rodičia) viesť veriacich (rodičia svoje deti) v rámci našej pastoračnej činnosti, aby sme vystihli podstatu cirkevného učenia a sami aby sme mali jasno v tom, že veriacich vedieme správnou cestou. Opieram sa o to, čo sa nazýva "piliermi našej katolíckej viery", ktoré podržali katolícku vieru v turbulenciách dejín. Vybral som dva východiskové tvrdenia. Prvé piliere uvádza Joseph Ratzinger už v roku 1973 (Úvod do kresťanstva – dva piliere) a štyri piliere, ktoré sa nachádzajú v Katechizme Katolíckej cirkvi z roku 1992 – 4 piliere). Výsledok tejto úvahy je vyjadrený v závere tento krátkej štúdie a zamyslenia.

Abstract

The basic question addressed by this short study is the following: what should we as priests lead the faithful to in our pastoral activity, so that we can grasp the essence of the Church's teaching and ourselves be clear that we are leading the faithful on the right path. I base myself on what are called the "pillars of our Catholic faith", which have supported the Catholic faith in the turbulence of history. I have chosen two starting points. The first pillars were presented by Joseph Ratzinger in 1973 (Introduction to Christianity - two pillars) and the four pillars, which are found in the Catechism of the Catholic Church from 1992 - 4 pillars). The result of this reflection is expressed in the conclusion of this short study and reflection.

Úvod

Posledné desaťročia žijeme vo veľmi neistom svete či neistej dobe. Veľa veci sa prehodnocuje, odmieta, uvažuje sa o nových možnostiach. Čo bolo doteraz platné, spochybňuje sa. Preto hovoríme o "tekutej dobe", v ktorej nič nie je pevné a stabilné. Podobne je to aj v cirkvi. Niektoré cirkevné učenie sa spochybňuje, prehodnocuje, mohli by sme povedať, že sa hľadajú akoby nové "červené čiary", resp. doterajšie "červené čiary" sa posúvajú, resp. existuje úsilie ich posunúť a diskutuje sa o tom, kam až je možné ich posunúť.

Ako betónové piliere držia cestu na vodou alebo neistým kopcovitým terénom, tak pod pojmom "piliere našej viery" chápeme v tejto krátkej štúdii pevné a isté body, ktoré držia našu kresťanskú vieru v neistých a "tekutých dobách" ľudských dejín. Tieto "piliere" držali vieru našich predkov a tieto piliere nemôžeme opustiť ani v budúcnosti, ak chceme byť kresťanmi my, i ďalšie budúce generácie.

Napokon je tu téma našej viery. Zo všetkých pojednávaní k kresťanskej viere, páči sa mi definícia, ktorú podáva Marek Vácha, že kresťanská viera nie je iba niečo, čo vypovedá o mojich názoroch, ale "niečo, čím záväzne vstupujem do vzťahu, pre koho chcem žiť a zomrieť".

Obsahom štúdie sú (1) Dva piliere viery podľa Josepha Ratzingera v jeho knihe z roku 1968 pod názvom Úvod do kresťanstva a (2) piliere našej viery podľa Katechizmu Katolíckej cirkvi z roku 1992. Ako východisko k výkladu štyroch pilierov KKC som si vzal podobenstvo o Emauzských učeníkoch a výklad modlitby Otče náš. (3) Poslednú časť tvorí dodatok o vysvätených služobníkoch podľa knihy, ktorú napísal Erio Castellucci a vyšla pod názvom "vysvätená služba".

1.Dva piliere viery podľa Josepha Ratzingera

V roku 1969 poskytol mladý nemecký profesor katolíckej teológie Jozeph Ratzinger rozhovor pre "Kleine Zeitung". Odpovedal na otázky, ktoré mu kládli Fritz Csoklich a Gerfried Sperl. Jedna z otázok znela nasledovne: "V čom môže nájsť oporu kresťan v neistom svete?" Joseph Ratzinger povedal, že "totožnosť (identita) cirkvi bola v dejinách garantovaná jak Svätým písmom Nového zákona, ako aj hlavnými piliermi Vyznania viery (Krédo)". A Krédo nazval "pozývacím listom (il biglietto di visita), ktorým sa cirkev môže postaviť zoči-voči dejinám, lebo vytyčuje hlavné demarkačné línie (červené čiary)" cirkvi a svetu. Azda nebudem príliš smelý, ak si to dovolím nazvať "občianskym preukazom" alebo "listom totožnosti" cirkvi v ľudských dejinách.

Dôležitý prameň k téme Kréda. V roku 1968 publikoval Jozef Ratzinger prvé vydanie svojej knihy "Úvod do kresťanstva", kde urobil výklad Apoštolského vyznania viery (Kréda). V roku 2000 vyšlo druhé vydanie tejto knihy. V slovenčine (preklad pána biskupa Františka Rábeka) kniha vyšla v roku 2020. Práve v tejto knihe Ratzinger predkladá svoje prednášky o Kréde. Výklad Kréda podáva aj "Katechizmus Katolíckej cirkvi" vydaný autoritou pápeža Jána Pavla II. v roku 1992. Slovenský preklad Katechizmu bol vydaný v roku 1997.

Dôležitý prameň k téme výkladu Svätého písma Nového zákona. Dovolím si opäť oprieť sa o výklad osoby Ježiša Krista z pera Benedikta XVI., ktorý sa pokúsil Ratzinger napísať už ako pápež v dosť pokročilom veku. Ide o tri zväzky knihy Ježiš Nazaretský. Prvé slovenské vydanie vyšlo v roku 2006 a druhé už vyšlo v jednom zväzku v roku 2022. Existujú viaceré zdôvodnenia prečo Benedikt XVI. vydal túto knihu. Mne sa najviac zrozumiteľným vidí zdôvodnenie, ktoré podáva sám Joseph Ratzinger. Jedno zdôvodnenie nachádzame v predslove knihy. Ale azda najvýstižnejšie mi pripadá zdôvodnenie, ktoré napísal Joseph Ratzinger v knihe "Úvod do kresťanstva" už v roku 1968, kde uvádza toto: "Postava Krista sa vysvetľuje úplne nanovo nielen vzhľadom na dogmy, lež dokonca aj vzhľadom na evanjelia (...) Postava Ježiša sa vytrháva v jeho historického ukotvenia... Budha – v tom je porovnateľný so Sokratom – poukazuje, že nezáleží na osobe, ale jedine na ceste, ktorú on ukázal. Kto našiel cestu, na osobu (Budhu) môže zabudnúť. Ale v prípade Ježiša je dôležitá práve jeho Osoba. "Ja som cesta, pravda a život" (Jn 14,6). On sám je cesta, nejestvuje žiadna od neho nezávislá cesta, na ktorej by on nič neznamenal". "Zásadne sa mení aj pojem Boha. Otázka, či treba chápať Boha ako osobu alebo apersonálne, sa teraz zdá byť druhoradou; medzi teistickými a neteistickými náboženstvami sa už nevníma nijaký podstatný rozdiel. Aj vzdelaní katolíci si kladú otázku: môže byť také dôležité, či chápeme Boha ako osobu alebo neosobne? Predsa aj tak Božie tajomstvo presahuje všetky naše predstavy, pojmy a obrazy. Lenže tým zasahujeme srdca biblickej viery. (V Biblii) jestvuje Božie meno a meno znamená osloviteľnosť, schopnosť hovoriť, počúvať, odpovedať. Nielen pre Izrael, ale aj pre kresťanstvo ako celok platí "Šema Izrael, počuj Izrael" (Dt 6,4-9)."

Azda môžeme pristúpiť k zhrnutiu dvoch pilierov našej viery podľa Ratzingera. Prvým pilierom je Sväté písmo Nového zákona, ktorého hlavnou postavou je osoba Ježiša Krista. Nový zákon sa nedá vykladať bez toho, aby sme nadobudli zásadný a správny pohľad na Ježiša Krista. O správny výklad udalosti života Ježiša Krista sa pokúsil Joseph Ratzinger v knihe Ježiš Nazaretský. Bez Ježiša Krista nám zo Svätého písma Nového zákona neostane v rukách nič. Výklad a chápanie Ježiša Krista je teda kľúčom aj k výkladu Nového zákona, ktorý je pre Ratzingera prvým pilierom našej viery. Druhým pilierom je Krédo, ktoré sa vyvinulo z krstnej formuly, ktorú vyslovil Ježiš Kristus apoštolom, keď ich poslal krstiť ľudí celého sveta (Mt 28,19). Ratzinger si kladie dôležitú otázku: ""Je správne s týmto textom spájať úvod do základných postojov kresťanskej viery?" A odpovedá takto: "Otázka je oprávnená, ale kto sa nad ňou zamyslí, zistí, že toto vyznanie, napriek všetkým zmätkom vo svojich dejinách, je v rozhodujúcich otázkach spoľahlivou ozvenou viery starobylej cirkvi, ktorá je vo svojom jadre verným echom posolstva Nového zákona". Vidí sa mi vhodné zakončiť toto zhrnutie dvoch pilierov našej viery podľa "úvodu do kresťanstva" Josepha Ratzingera dvojakou výzvou: (1) čítať Sväté písmo Nového zákona (=poznávať Ježiša Krista), čo sa dá praktický robiť tak, že čítame každý týždeň evanjelium nasledujúcej nedele a (2) modliť sa každodenne vyznanie viery, ktorú poznáme ako modlitbu "Verím v Boha". Sú to piliere našej viery, pomocou ktorých – s Božou pomocou – by sme mali obstáť a zachovať si vieru v turbulenciách ľudských dejín.

2.Štyri piliere našej viery podľa Katechizmu

Katechizmus Katolíckej cirkvi vytvorený osobitnou Komisiou, ktorú viedol vtedajší prefekt Kongregácie pre náuku viery, čiže kardinál Joseph Ratzinger, zase hovorí o štyroch základných pilieroch, na ktorých je postavená štruktúra veľkej tradície katechizmov a teda aj štruktúra Katechizmu Katolíckej cirkvi z roku 1992. Sú to: Vyznanie viery (Krédo), sviatosti viery, život podľa viery a modlitba veriaceho (Otče náš). Tieto štyri piliere, pre zapamätateľnosť, usporiadame nasledovne: vynecháme Krédo, lebo sme sa touto témou už zaoberali v predchádzajúcej kapitole a sústredíme sa na výklad biblických udalosti o Emauzských učeníkoch a napokon sa budeme zaoberať modlitbou "Otče náš".

2.1.Príbeh Emauzských učeníkov

Odporúčam si prečítať biblický príbeh o Emauzských učeníkoch. Je to príbeh, ktorý sa udial po Ježišovom zmŕtvychvstaní a opísal ho iba evanjelista Lukáš (Lk 24,13-35).

Príbeh je jednoduchý. Dvaja Ježišovi učeníci na tretí deň po Ježišovej smrti odchádzajú z Jeruzalema do Emaus, obaja sklamaní, lebo dôverovali Ježišovi, že vyslobodí Izrael a nečakali, že skončí potupnou smrťou na kríži. Počuli správy o prázdnom hrobe, ale neverili, žeby mohol vstať z mŕtvych. Ježiš sa k nim cestou pripojil a urobil dve zásadné veci: (1) vysvetľoval im cestou Sväté písmo, ktoré sa na neho vzťahovalo a (2) keď ostal s nimi v Emauzach, požehnal a lámal chlieb a vtedy ho spoznali. Ak si to rozanalyzujeme, zistíme, že Ježiš urobil to, čo my robíme pri svätej omši. Každá svätá omša má dve časti: bohoslužba slova s homíliou a bohoslužba Eucharistickej obety, čiže "lámanie chleba". "Lámanie chleba" je starobylý názov Eucharistickej obety, ako to tvrdí Jerome Kodell. Skrátka, účasť na svätej omši, pričom účasť na nedeľnej svätej omši je morálne povinnou, zahrňuje hneď dva piliere našej viery: bohoslužba slova/homília je výkladom Svätého písma a bohoslužba Eucharistie je druhým pilierom posväcovania kresťana prostredníctvom sviatosti. Tieto dva aspekty sú zahrnuté vo svätej omši. Chcel doplniť, že súčasťou nedeľnej svätej omše je aj modlitba Kréda, aj modlitba Otče náš. Aj z toho možno vyvodzovať, že účasť na nedeľnej a sviatočnej svätej omši je pre kresťana skutočným pilierom našej viery v turbulenciách ľudských dejín.

2.2.Otče náš

Výklad modlitby, ktorú nás naučil modliť sám Pán Ježiš, sa nachádza azda vo všetkých Katechizmoch. Nachádza sa v Katechizme Tridentského koncilu (1563), ako aj v Katechizme Katolíckej cirkvi z roku 1992. Existujú dve verzie modlitby, ktorú nás naučil Pán Ježiš, jedna je Matúšova (Mt 6,9-13) a druhá Lukášova (Lk 11,2-4). Cirkev prevzala Matúšovu verziu, ktorá má 7 prosieb (Lukášova má 5 prosieb).

Pre nás je zásadná otázka: prečo modlitba Otče náš by mala byť pilierom našej viery stojac zoči-voči turbulenciám ľudských dejín? Odpoveď na túto otázku nám poskytuje Sväté písmo, podľa ktorého je to "Oratio Dominica" (slov. modlitba Pána, čiže modlitba, ktorú nás naučil sám Ježiš). To je prvý dôvod. Druhým dôvodom je to, čo tvrdí cirkevný spisovateľ Tertulián, že modlitba Otče náš je "súhrnom celého evanjelia". Ba je "súhrnom celého Písma svätého", ako tvrdí svätý Augustín. A svätý Tomáš Akvinský dodáva, že táto modlitba je aj hlboko ľudská, lebo vyjadruje základné túžby a potreby človeka.

Jednotlivé prosby možno rozdeliť na dve skupiny. Prvá skupina sa vzťahuje na Pána Boha: posväť sa meno tvoje, príď tvoje kráľovstvo, buď vôľa tvoja ako v nebi tak i na zemi. Druhá skupina prosieb sa vzťahuje na človeka: chlieb náš každodenný daj nám dnes, odpusť nám naše viny ako i my odpúšťame svojim vinníkom, neuveď nás do pokušenia a zbav nás Zlého. Spolu je to sedem prosieb. K téme výkladu jednotlivých prosieb odporúčam pozrieť v Katechizme Katolíckej cirkvi.

Na tomto mieste možno pristúpiť k súhrnu témy o štyroch pilieroch našej viery, ktoré spomína Katechizmus Katolíckej cirkvi a všetky piliere možno zhrnúť do jednej jedinej tézy: účasť na nedeľnej svätej omši sa ukazuje ako nevyhnutný pilier našej viery ako obstáť v turbulenciách sveta a cirkvi.

Dodatok: Vysvätená služba: pohľad na teológiu kňazstva

V roku 2026 vyšla v slovenskom preklade pomerne objemná kniha talianskeho dogmatického teológa bolonskej teologickej fakulty a arcibiskupa Carpi Eria Castelluciho pod názvom "Vysvätená služba: pohľad na teológiu kňazstva". Nebudeme sa zaoberať historickým vývojom chápania vysvätených mužov, ktorí prijali sviatosť kňazstva, ale sústredíme sa na ich chápaní po Druhom vatikánskom koncile (1962-1965).

Na začiatok konštatujeme s francúzskym teológom Yvesom Congarom, že vysvätení predstavitelia cirkvi veľmi skoro po milánskom edikte vydanom v roku 313 cisárom Konštantínom Veľkým, prevzali "veľkopanské maniere", ktoré sa prejavujú odznakmi, titulmi a najmä povýšeneckým správaním. Problém bol už v tom, že takéto správanie nadobudla, ale ešte väčší problém je v tom, že sa ich nechce vzdať.

Castelluci tvrdí, že po Druhom vatikánskom koncile dominujú nasledovné modely vysvätených služobníkov: prvým je "kultový model", ktorý akcentuje vysväteného služobníka ako "pracovníka kultu" a ktorý je vyjadrený slovom "kňaz, sacerdos". Ide tu najmä o aspekt vysluhovania sviatosti, najmä Eucharistie. Druhým je "sakrálny model", ktorý robí z vysväteného služobníka "posväteného človeka" a je vyjadrený slovom "alter Christus, druhý Kristus". Prvý a druhý model sa nielen prelína, ale často aj splýva dohromady. Tretím je "služobný model", ktorý akcentuje cirkevný manažment, koordináciu pastoračnej služby, cirkevný či pastoračný aktivizmus a usiluje sa odpútať od sakrálneho modelu. Existujú ešte menšie modely ako "pastiersky" (Hans Urs von Balthasar), "model duchovnej autority" (Schefczyk), "misijný model" alebo "diakonálny model". Všetky tieto menšie modely sú nejakým kompromisným riešením.

Ak by sme mohli podať nejaký výsledok vyplývajúci z tejto štúdie pána arcibiskupa, zdá sa, že skôr poukazuje na nejednotnosť chápania poslania služobného kňazstva a, ako to tvrdí sám autor, poukazuje to na krízu služobného kňazstva v dobe po Druhom vatikánskom koncile. Samozrejme, veľkú mieru nestability či straty identity kňazov priniesli veľké turbulencie dejín, ktoré pociťujeme aj v súčasnosti. Iste, treba tu pridať aj krízu manželstva, pretože dobré kresťanské manželstvá vždy generovali kvalitných vysvätených služobníkov. Arcibiskup Castelluci vidí riešenie, že žiada konfrontovať služobné kňazstvo s jeho chápaním v Novom zákone. Súhrnná otázka je asi takáto: generuje nestabilita vysvätených služobníkov nestabilitu cirkevných spoločenstiev alebo je to naopak, že nestabilita cirkevných spoločenstiev generuje nestabilitu služobného kňazstva? Akokoľvek, stabilita služobného kňazstva by prispela k stabilite cirkevných spoločenstiev a platí to aj naopak. Preto stabilitu služobného kňazstva možno pripočítať k pilierom našej viery, ako obstáť vo viere v priebehu ľudských dejín.

Záver

Nechcem v závere opakovať to, čo už bolo povedané v jednotlivých kapitolách či bodoch. Iba súhrnne chcem poznamenať, že ako zásadná sa ukazuje pravidelná účasť cirkevnej komunity na nedeľnej svätej omši. V nej sa vykladá Sväté písmo, v nej sa koná Eucharistická obeta Ježiša Krista. V nej sa nachádza Krédo, v nej sa nachádza modlitba Otče náš. A svätú omšu slúži aj vysvätený služobník cirkvi – kňaz, ktorý nemá byť hercom, ani manažerom, ani koordinačným princípom na prvom mieste, ale má byť hlásateľom evanjelia (služobníkom Božieho Slova) a vysluhovateľom sviatosti Eucharistie čiže kňazom. A podľa toho sa má usilovať žiť.

Cieľ pastoračnej činnosti cirkvi sa ukazuje ako jasný: učiť a viesť veriacich zodpovednej účasti na nedeľnej svätej omši. Je to azda minimum, ale nachádzajú sa v ňom všetky prvky, ktoré sú definované ako piliere, ktoré držali vieru cirkvi počas celej existencie cirkvi, ktorá cirkev držala v turbulenciách čias.

Bibliografia

-Castelluci, Erio, Vysvätená služba: pohľad na teológiu kňazstva, (prel. Miroslava Bariaková), Trnava: SSV 2026.

Congar Yves, Za cirkev sloužicí a chudou, Kostelní Vydří: Karmelitánske nakladatelství 1995.

Duda, Ján, Niektoré pojmy kresťanstva (najmä časť: Ako žiť vieru v súčasnom svete), in: Ako žiť vieru v súčasnom svete (ed. Ján Duda), Spišská Nová Ves: Klub priateľov Ferka Skyčáka 2023, s. 22-26.

Gilson Georges, Les pretres. La vie au quotidien, Paris: Desclee de Brouwer, 1992.

Ján Pavol II., Apoštolská konštitúcia Fidei depositum, ktorou sa zverejňuje Katechizmus Katolíckej cirkvi (11.10.1992), in: Katechizmus Katolíckej cirkvi, Trnava:SSV, 1999, s. 3.

Jaspers Karl, Svetodejinné osobnosti: Sokrates, Buddha, Konfucius a Ježiš, Bratislava: Petrus, 2023.

Katechizmus Katolíckej cirkvi (druhé vydanie), Trnava: SSV, 1999.

Kodell Jerome, The Gospel According to Luke, Minessota 1992, s. 1992, s. 160.

Liturgické čítania na každý deň, Trnava: SSV 2013.

Ratzinger Joseph, In dialogo con il nostro tempo [dialóg s našimi časmi] (opera omnia, vol. 13/3), Libreria Editrice Vaticana 2024, s. 18.

Ratzinger Joseph – Benedikt XVI., Ježiš Nazaretský (druhé vydanie), Trnava: Dobrá kniha 2022.

Ratzinger Joseph – Benedikt XVI., Úvod do kresťanstva (preklad F. Rábek), Trnava: Dobrá kniha 2020.

Rotundo Emmanuele, Eucharistia, tajomstvo viery. Prítomnosť a obeta v kristologickej perspektíve, (preklad z taliančiny P. Petrík), Zachej.sk.

Sväté písmo. Jeruzalemská biblia, Trnava: Dobrá kniha 2022.

Vácha, Marek, Radosť z Boha. Příručka pro birmovance jak přežít v drsnej svete, Brno: Cesta 2018.

Otázka: Čo som povinný urobiť, ak si chcem s Božou pomocou, zachovať dar katolíckej viery?

Odpoveď: Musím chodievať a aktívne sa zúčastňovať svätej omše v nedeľu. To je minimum, ak si chcem zachovať s Božou pomocou svoju katolícku vieru.

A prečo? Lebo vo svätej omši sa nachádzajú "piliere katolíckej viery" (Božie slovo nového zákona, Krédo, Eucharistia o Otče náš).