ZÁKLADNÉ INFORMÁCIE O BIBLICKÝCH TEXTOCH NOVÉHO ZÁKONA

Ján Duda

Abstrakt

Článok má názov "Základné informácie o biblických textoch Nového zákona". Je pokračovaním uvažovania o "základných pilieroch našej viery". Tentoraz ide o biblické texty Nového zákona, najmä Evanjelia, ktoré spomína Joseph Ratzinger v knihe "Úvod do kresťanstva" alebo Katechizmus Katolíckej cirkvi. Chceme nájsť a naučiť sa spôsob ako pravidelne čítať Bibliu Nového zákona a ako sa orientovať v historických textoch Svätého písma Nového zákona. V závere sú naformulované otázky, ktoré nám v tejto úlohe môžu pomôcť.

Abstract

The article is titled "Basic Information on the Biblical Texts of the New Testament." It continues the reflection on the "fundamental pillars of our faith." This time, the focus is on the biblical texts of the New Testament—particularly the Gospels—as cited by Joseph Ratzinger in *Introduction to Christianity* or in the *Catechism of the Catholic Church*. Our aim is to discover and learn how to read the New Testament regularly and how to navigate the historical texts of the New Testament Scriptures. Questions are provided at the end to assist us in this endeavor.

Úvod

Autori francúzskeho Kultúrneho biblického slovníka rozlišujú štyri verzie zoznamov biblických spisov. Prvý je židovský zoznam biblických spisov, ktoré vznikli na území Palestíny (tzv. Hebrejská biblia), druhý je zoznam biblických spisov Židov žijúcich v gréckej diaspore (tzv. Grécka biblia). Nasleduje katolícky zoznam biblických spisov (Katolícka biblia) a napokon zoznam biblických spisov vypracovaných v kresťanských spoločenstvách protestantov (Protestantská biblia). Vychádzajúc z prvej prednášky, pre naše potreby stačí Sväté písmo Nového zákona a osobitne Evanjelia z katolíckej biblie.

Slovenský biblista Salezián Jozef Heriban člení Katolícku bibliu Nového zákona na tri časti. Prvou sú historické knihy (štyri evanjeliá a Skutky apoštolov), druhou sú poučné knihy (List Rimanom, prvý Korinťanom, druhý Korinťanom, list Galaťanom, Efezanom, Filipanom, prvý Solúnčanom, druhý Solúnčanom, prvý list Timotejovi, druhý list Timotejovi, list Titovi, list Filemonovi a list Hebrejom. Nasleduje Jakubov list, dva Petrove listy, tri Jánove listy a list Jakubov). Tretiu časť tvorí jediná prorocká kniha Nového zákona a tou je Zjavenie apoštola Jána.

Pre kompletnosť sa žiada dodať, že slovo "Biblia" je prevzaté z gréčtiny a označuje jednoducho "knihu, knižku". Svätý Hieronym (347-419) preložil Bibliu z pôvodných textov do latinčiny a tento text je známy ako "Biblia vulgata" (=najviac rozšírená knižka).

Ježiš Kristus a sväté písmo

Ježiš Kristus nenapísal a nezanechal nám nijaký napísaný text. A predsa práve on je ústrednou postavou Svätého písma Nového zákona, najmä v Evanjeliách. Nemecký filozof Karl Jaspers (1883-1969) označil Ježiša za jednu zo štyroch svetodejinných osobností, za jedného z tvorcu dejín. Sväté písmo Nového zákona, najmä Evanjelia, začali písať - až po Ježišovom zmŕtvychvstaní - jeho nasledovníci pre jednotlivé spoločenstvá, ktoré vznikali v Palestíne a postupne po celom vtedajšom Rímskom impériu. Prečo? Čo sa vlastne stalo? Ježišovi nasledovníci tvrdili, že Ježiš bol ukrižovaný, zomrel na kríži, bol pochovaný, ale že žije, lebo vstal z mŕtvych a nachádza sa "pri svojom Otcovi". Keby to len tvrdili, ale oni za toto svoje presvedčenie boli odhodlaní a zomrieť. Jasne o tom píše český filozof a teológ Vladimír Boublik vo svojej knihe "Setkání s Ježíšem". Zdá sa, že o existencii Ježiša Krista ako historickej osoby žijúcej kedysi na tejto zemi dnes nikto nepochybuje. Kresťania veria, že Ježiš je Boží Syn, ktorý sa stal človekom, aby nás vykúpil. A práve toto nekresťania Ježišovi Kristovi upierajú.

Sväté písmo Nového zákona, najmä Evanjeliá, boli zostavené v prvých spoločenstvách kresťanov, pričom platí ľudová múdrosť, že "bez vetra sa ani lístok na strome nepohne". Ježiš Kristus svojim účinkovaním, smrťou a zmŕtvychvstaním, presvedčil mnohých ľudí a ich svedectvo sa stalo základom aj našej kresťanskej viery. Žiada sa dodať, že v Evanjeliách nachádzame nielen "životopis" Ježiša Krista, ale zároveň aj "vieru prvých spoločenstiev kresťanov". Životopis Ježiša Krista a viera prvých kresťanov – tie dve skutočnosti sa nedajú od seba oddeliť, aj keď sa o to niektorí odborníci skúšajú.

Sväté písmo a teológia

Čím viac sa dejiny vzdiaľovali od Ježišovej smrti, zmŕtvychvstania a donebavystúpenia, tým viac sa prejavovala potreba písaného opisu Ježišových udalostí. Napríklad v Prológu Lukášovho evanjelia čítame: "Už mnohí sa pokúsili zaradom vyrozprávať udalosti, ktoré sa u nás stali, ako nám ich odovzdali tí, čo ich od začiatku sami videli a boli služobníkmi slova. Preto som sa aj ja rozhodol, že ti to, vznešený Teofil, po dôkladnom preskúmaní všetkého od počiatku rad-radom opíšem, aby si poznal spoľahlivosť učenia, do ktorého ťa zasvätili." Autori uvádzajú, že Lukášovo evanjelium vzniklo v 80. alebo 90. rokoch prvého storočia. Za najstarší evanjeliový text sa považuje Markovo evanjelium, ktoré malo vzniknúť okolo roku 70 po Kristu. Ak si to zhrnieme, ukazuje sa, že Ježišov život a učenie sa najprv odovzdával ústnym podaním a neskôr sa ukázala potreba písaných biblických textov Svätého písma Nového zákona.

Ďalším významným krokom sa ukázala práca cirkevných otcov (resp. svätých otcov) s písaným biblickým textom. Jared Wicks vo svojom úvode do teologickej metódy uvádza, že "záľubou teológa je hľadanie zmyslu", čiže teológ hľadá "zmysel a význam božieho slova a života viery". Ten istý autor poukazuje, akým spôsobom robia teológiu svätý Irenej a Origenes. Svätý Irenej (140-203) v diele "Adversus haereses" [Proti heretikom] postavil ako "kritérium pravdy" [lat. regula veritatis] učenie cirkevných spoločenstiev, ktoré boli založené apoštolmi. Oprel sa o prax a učenie apoštolov a nimi založených cirkevných spoločenstiev. Dnes to označujeme, že za kritérium pravdivosti kresťanského učenia svätý Irenej považoval "apoštolskú tradíciu". A toto platí dodnes.

Zase Origenes (185-255) robil teológiu inač. On sa opieral o výklad biblických textov. Podľa neho biblické texty boli prameňom a kritériom pravdy. Aj to platí dodnes.

Ukazuje sa ako potrebné poukázať aj na ďalšie dva aspekty "robenia" teológie tak, ako nám ich podáva nemecký filozof Joseph Pieper v diele "Scholastika". Ako typické príklady si vyberáme dvoch autorov: Anicius Manlius Boethius (480-524) so svojim dielom "Consolatione philosophiae" a Dionisius Aeropagita so svojim dielom "O mystickej teológii". Obidve diela, hoci vznikli v období kresťanského staroveku, resp. začiatkom stredoveku (cca. rok 500 po Kristu) ovplyvnili teológiu aspoň na tisíc rokov dopredu. Boetius bol pôvodom Riman, absolventom Platónovej akadémie v Aténach, ktorý sa rozhodol dostať na dvor kráľa Teodoricha, aby tam priniesol grécko-rímsku vzdelanosť a kultúru. Ale obžalovali ho z vlastizrady a popravili. Vo väzení, keď čakal na vlastnú popravu vzniklo dielo "Filozofia utešiteľkou", kde rieši v dialógu so záhadnou postavou otázky zmyslu života. Avšak nikdy sa neopiera o sväté písmo, ani o náboženské argumenty, ale iba o "ľudský rozum". To ako keby sme počuli v súčasnosti tvrdenie: ak hovoríš s ateistom, nepoužívaj teologické argumenty, ale iba argumenty rozumu. Opakom racionality je dielo Dionysia Aeropagitu (okolo roku 500), ktorý vo svojich dielach používa takmer výlučne náboženské argumenty, je to mystické dielo. Dionisius zasa preháňa do druhej strany: "Ak si to pochopil, tak práve preto to nemôže byť Boh" (lebo Boh je nepochopiteľný).

V 15. storočí Johan Guttenberg (1400-1468) vynašiel kníhtlač. V roku 1455 vyšla tzv. Guttenbergerova Biblia. Dovtedy sa biblické knihy prepisovali ručne v kláštoroch. Od vynájdenia kníhtlače bola Biblia prístupná širším vrstvám ľudí. Martin Luther (1483-1546) začal raziť heslo "sola scrittura" (iba písmo) a každý mohol čítať Bibliu a vykladať si ju ako chcel. Na šíriaci sa protestantizmus reagovala katolícka cirkev koncilom v Tridente (1545-1563) a španielsky dominikán Melchior Cano (1509-1560) reagoval dielom "De locis theologicis (o teologických miestach)". Sú to miesta, odkiaľ môže teológia čerpať svoje argumenty. Sú to: Sväté písmo, apoštolská tradícia, jednotná viera všetkých kresťanov, cirkevné koncily a synody, cirkevní otcovia, scholastickí teológovia, argumenty ľudského rozumu, mienky filozofov, cirkevné dejiny, liturgia, život svätcov a skúsenosť miestnych cirkví, cirkevné magisterium.

Sväté písmo v liturgii

Na spomienku svätého Hieronyma (30.9.) v roku 2010 vydal pápež Benedikt XVI. posynodálnu exhortáciu o Božom slove v živote a poslaní cirkvi pod názvom "Verbum Domini" [Slovo Pánovo]. Ako "sprievodcu" celou exhortáciou (slov. povzbudením) si pápež vybral prvé slová Evanjelia svätého Jána apoštola a evanjelistu: "Na počiatku bolo Slovo a to Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh... a Slovo sa telom stalo" (Jn 1,1.14). To znamená: Boh je Duch, ale vzal si telo z Márie Panny a stal sa (v Ježišovi Kristovi) človekom!

Preto osoba Pána Ježiša Krista je "Božím Slovom", je osobou, ktorá sa nám dokáže prihovárať. Teda na prvom mieste, ak hovoríme o "Božom Slove", hovoríme o Pánu Ježišovi.

Zároveň je "božím slovom" aj to, čo nám Ježiš Kristus hovorí. Pri svätej omši čítame úryvok z Evanjelia a kňaz ho zakončuje slovami: "Počuli sme slovo Pánovo" a tým nám oznamuje, že to, čo sme v Evanjeliu počuli je "božím slovom", nie iba ľudským slovom. Ale áno, je aj "ľudským slovom", lebo má svojho ľudského autora, ale je tiež "božím slovom", lebo jeho (inšpiratívnym) autorom je aj sám Boh. Človek ho napísal z Božieho vnuknutia, z Božej inšpirácie.

Neal Flanagan vysvetľuje, že namiesto slova "Verbum" môžeme použiť aj slovo "zjavenie", lebo ako my sa "prejavujeme či zjavujeme či odhaľujeme" tým, aké slová pri rozprávaní hovoríme, tak aj Boh sa počas dejín "zjavoval či prejavoval" prostredníctvom svojich slov a skutkov. Napokon sa nám "zjavil a prejavil" vo svojom Synovi. "Slovo" tu vyjadruje vlastne meno: je to Ježiš Kristus!

Grécke slovo "liturgia" v slovenčine znamená "dielo ľudu", čiže službu vykonávanú v prospech ľudu. Grécky preklad Svätého písma Starého zákona, ktorý vznikol po roku 200 po Kristu tento výraz používa pre chrámovú službu starozákonných kňazov a levitov. Kresťanský starovek týmto výrazom označuje ako službu Bohu, ako aj službu obci. Ak by sme chceli použiť namiesto "liturgie" iné výrazy, mohli by sme odporučiť výraz "verejný kult" (Pius XII., Encyklika Mediator Dei z roku 1947) alebo výraz "bohoslužba" (ako Božia služba ľudu, ako aj "služba ľudu Bohu). Biblické čítania sú dôležitou súčasťou každej liturgie (sviatosti i sväteniny).

Nás však osobitne zaujíma svätá omša (=liturgia Eucharistickej obety). Tá má dve hlavné časti: prvú tvorí "bohoslužba slova" (dve biblické čítania, žalm, Evanjelium, kázeň, krédo, prosby). Druhú časť tvorí "bohoslužba obety" (k nej sa ešte vrátime v osobitnej prednáške). Okrem evanjelia, čítania a žalm čítajú lektori, aby aj kňaz bol poslucháčom božieho slova. Čítania sa končia slovami "počuli sme Božie slovo" a zhromaždenie odpovie: "Bohu vďaka". Avšak Evanjelium kňaz zakončí slovami "počuli sme slovo Pánovo" (myslí sa tým osoba Ježiša Krista) a ľud odpovie "Chvála tebe Kriste". Evanjelium číta kňaz, lebo sa má za to, že v Evanjeliách ide o slová Pána Ježiša, ktorého kňaz zastupuje.

Odporúčame pravidelne na týždennej báze čítať úryvok evanjelia nasledujúcej nedele a vypočuť si výklad kňaza (homíliu). Existuje napr. kniha Liturgické čítania na každý deň, Trnava: SSV 2013 alebo na stránke www.kbs.sk si nájdeme liturgické čítania. Pastoračná rada farnosti Dlhá nad Oravou vydáva pre vnútornú potrebu veriacich biblické súradnice na každú nedeľu mesiaca a uvedenie do témy nedeľného evanjelia.

Záver

Ktoré sú štyri Evanjelia?

Ako sú koncipované Evanjeliá? (ako životopis Ježiša Krista)

Ktoré sú historické knihy Svätého písma Nového zákona?

Kto sú autori Evanjelií?

Prečo sa biblické texty nazývajú "svätým písmom"?

"Božie slovo"- ktoré texty sa označujú týmto slovom?

"Božie Slovo"- ktorá osoba sa označuje týmto slovom?

Čo znamená slovo "liturgia"?

Čo znamená slovo "bohoslužba"?

Čo znamená slovo "verejný kult"?

Kde si môžem vyhľadať biblické texty na nasledujúcu nedeľu?

Bibliografia

Dictionaire cultural de la Bible, Paris: Editions Le Cerf 1990.

HERIBAN, Jozef, Príručný lexikón biblických vied, druhé revidované vydanie, Bratislava: Don Bosco 1994.

ŠPIRKO, Jozef, Patrológia. Životy a spisy svätých otcov, Prešov: Spolok biskupa Petra Pavla Gojdiča, 1995.

Biblia vulgata, Romae 1948.

ASPERS, Karl, Svetodejinné osobnosti: Sokrates, Budha, Konfucius, Ježiš, Bratislava: Petrus 2023.

BOUBLÍK, Vladimír, Setkáni s Ježíšem, Rím: Křesťanska akademie, 1970.

RATZINGER, Joseph – BENEDIKT XVI., Ježiš Nazaretský, Trnava: Dobrá kniha, 2022.

LOHFINK, Gerhard, Le parole piú importanti di Gesú [Najdôležitejšie slová Ježiša], Brescia: Editrice Queriniana, 2025.

Sväté písmo. Nový zákon, Trnava: SSV 2022.

WICKS, Jared, Introduzione al metodo teologico [úvod do teologickej metódy], Casale Monferrato: Edizioni Piemme 1994, s. 11.

BENEDIKTUS XVI., Cirkevní Otcovia. Od Klementa Rímskeho po Augustína, Trnava: Dobrá kniha 2009.

PIEPER, Joseph, Scholastika. Osobnosti a náměty středoveké filosofie, Praha: Vyšehrad 1993.

BOETHIUS, Filosofie utešitelkou, Praha: Vyšehrad 2012.

BENEDIKT XVI., Veľké postavy stredoveké církve, Kostelní Vydří: Karmelitanske nakladatelství, 2011.

Slovník křesťanských mystiku, Kostelní Vydří: Karmelitánske nakladatelství, 2012, s. 275-277 (heslo: Dionysius Aeropagita).

AREOPAGITA, Dionysius, O mystické teológii. O božských jménach. S komentáři sv. Maxima Vyznavače, Praha: Nakladatelství Dybbuk, 2003.

BENEDIKT XVI., Posynodálna apoštolská exhortácia Verbum Domini (30.9.2010), Trnava: Spolok svätého Vojtecha 2011.

FLANAGAN, Neal, The Gospel According to John and the Johannine Epistles, Minnesota: The Order of St. Benedict, 1992.

ADAM, Adolf, Liturgika. Křesťanská bohoslužba a její vývoj, Praha: Vyšehrad 2001.