Blahoslavenstvá

Ján Duda

OBSAH: ÚVOD. 1. EVANJELIOVÉ TEXTY BLAHOSLAVENSTIEV. 2. ČO ZNAMENÁ POJEM BLAHOSLAVENÝ, BLAHOSLAVENSTVO? 2.1. Etymologický význam. 2.2. Filozofický význam slova. 2.3. Teologický význam. 3. BLAHOSLAVENSTVA PODĽA JOSEPHA RATZINGERA. 3.1. Blahoslavenstva podľa Katechizmu Katolíckej cirkvi. 3.2. Blahoslavenstvá podľa knihy Ježiš Nazaretský. 4. JEDNOTLIVÉ BLAHOSLAVENSTVÁ. 4.1. Jednotlivé blahoslavenstvá podľa kardinála Martiniho. 4.2. Iní autori. 5. BLAHOSLAVENSTVÁ PODĽA JOZEFA RATZINGERA. ZÁVER. BIBLIOGRAFIA.

ÚVOD

Ježišove blahoslavenstvá opísal evanjelista sv. Matúš vo svojom evanjeliu (súradnice: Mt 5, 12),[1] ale aj evanjelista sv. Lukáš (súradnice: Lk 6,17-23).[2] Nejdem hneď poukázať na rozdiely, ale hneď poukážem sa počet blahoslavenstiev a na situáciu, na ktorú Pán Ježiš poukazuje, že "vytvára" situáciu, ktorú Pán Ježiš chápe tak, že kto sa v nej ocitne, zaslúži si, aby "bol blahom oslávený" (=blahoslavený, blahom oslávený).

Evanjelista Matúš ich počíta 9 (ktorí majú dušu chudobného, ktorí žalostia, ktorí sú tichí, ktorí sú hladní a smädní po spravodlivosti, ktorí sú milosrdní, čistého srdca, ktorí tvoria pokoj, ktorí sú prenasledovaní pre spravodlivosť, zlé na vás hovoriť). (Mt 5,11). Evanjelista Lukáš má iba 4 blahoslavenstvá (chudobní, hladujúci, plačúci, nenávidení pre Syna človeka). K ním však pridáva 4 vyhrážky/výstrahy (=beda vám): boháči, teraz nasýtení, ktorí sa smejete, ktorých teraz chvália).

· EVANJELIOVÉ TEXTY BLAHOSLAVENSTIEV

Matúšova verzia: "Keď Ježiš videl veľké zástupy, vystúpil na vrch a keď sa posadil, pristúpili k nemu jeho učeníci. Otvoril ústa a učil ich: Šťastliví, ktorí majú dušu chudobného, lebo ich je nebeské kráľovstvo. Šťastliví, ktorí žalostia, lebo budú potešení. Šťastliví tichí, lebo oni zdedia zem. Šťastliví lační a smädní po spravodlivosti, lebo budú nasýtení. Šťastliví milosrdní, lebo dosiahnu milosrdenstvo. Šťastliví čistého srdca, lebo oni budú vidieť Boha. Šťastliví tí, ktorí tvoria pokoj, lebo ich budú volať Božími deťmi. Šťastliví prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo. Šťastliví ste, keď vás budú pre mňa potupovať, prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť; radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi. Lebo tak prenasledovali aj prorokov, ktorí boli pred vami" (Mt 5,1-12).

Lukášova verzia: "(Ježiš) zostúpil s nimi (apoštolmi) dolu (z vrchu) a zastal na rovnom mieste [...] Uprel oči na svojich učeníkov a hovoril: Šťastní chudobní, lebo vaše je Božie kráľovstvo. Šťastní, ktorí teraz hladujete, lebo budete nasýtení. Šťastní, ktorí teraz plačete, lebo sa budete smiať. Šťastní ste, keď vám budú ľudia nenávidieť, keď vás vylúčia spomedzi seba, potupi a ako zlo zavrhnú vaše meno pre Syna človeka. Radujte sa v ten deň a jasajte, lebo máte veľkú odmenu v nebi. Veď to isté robili prorokom vaši otcovia. Ale beda vám, boháči

· ČO ZNAMENÁ POJEM BLAHOSLAVENÝ, BLAHOSLAVENSTVO?

2.1. Etymologický význam.

Dostali sme sa k prvej dôležitej otázke, ktorej obsah nám nemusí byť jasný: čo znamená "byť blahoslavený"? Ak toto pochopíme/porozumieme, trochu sa posunieme v (teologickom) poznaní. Latinský preklad Svätého písma u Matúša používa výraz "beatus" (množné číslo: beati). A rovnaký latinský pojem sa používa aj u Lukáša (beatus, množné číslo: beati).[3] Slovenské biblické preklady to majú nasledovne. Jezuitský preklad (Jeruzalemská biblia) u Matúša používa na preklad latinského slova "beati", vyjadrenie "šťastliví". A u Lukáša zase používa slovo "šťastní ste" a latinské "imprecationes" prekladá ako "prekliatia" a latinské "vae vobis" prekladá ako "beda vám".[4] Lenže preklad Biblie, ktorý vydal Spolok sv. Vojtecha latinské "beati" prekladá do slovenčiny ako "blahoslavení" a to aj v prípade Matúšovho evanjelia, ako aj Lukášovho evanjelia.[5] Nechcem tu príliš špekulovať, iba poukázať na to, že každý prekladateľ aj keď sa snaží čo najvernejšie preložiť určité slovo do slovenčiny, nie vždy sa to musí podariť. Uzavriem to etymologickým poukázaním na význam slova "blahý" Ľubora Králika z jazykovedného ústavu SAV, ktorý v slove "blahý" vysvetľuje ako "oblažujúci, šťastný", ale aj "žiariaci, žiarivý, biely, dobrý, skvejúci sa, vítaný, milý".[6] Tento prvý okruh problému, ktorý súvisí so správnym prekladom slova, ktoré latinská biblia "vyjadrila slovom "beatudines" (blahoslavenstvo), resp. beatus, beati, uzavrieme tvrdením, ktoré si dovolím naformulovať nasledovne: asi sme v presnom poznaní slova príliš nepokročili, ale aspoň trochu začíname tušiť, čo mohol mať Pán Ježiš na mysli, keď "niektoré ľudské situácie" nazval blahoslavenstvami, čiže "niektoré situácie niektorých ľudí" nazval "hodnými oslávenia blahom" (rad používam toto vyjadrenie: blahoslavenstvo je niečo, nejaká situácia človeka, ktorá si zaslúži "aby bola oslávená blahom, šťastím").

Lenže tým sa naša odpoveď na otázku "blahoslavenstva" neuzatvára, ale práve naopak, otvára sa k ďalším otázkam. Vrátim sa k slovenským prekladom Biblie. Slovo "blahoslavený" je to tradičné a zaužívané slovo, ktoré sa bežne používa aj pri čítaní biblických textov pri sv. omši.[7] A toto tradičné slovo používa aj slovenský preklad Katechizmu Katolíckej cirkvi z roku 1999.[8] Ale domnievam sa, že slovenský jezuitský preklad (Jeruzalemská Biblia) sa usiluje o preklad, ktorý chce jasnejšie a presnejšie preložiť do slovenčiny blahoslavenstvo a preto ho prekladá ako "šťastlivý" (u Matúša) a "šťastný" (u Lukáša).[9]

2.2. Filozofický význam slova.

Ale nechcem sa už vracať k etymologickému významu slova, lebo sa nám treba posunúť ďalej a položiť si ďalšiu otázku: aký je filozofický (racionálny, rozumový) význam tohto slova? Nemecký filozof Joseph Pieper (1904-1997) napísal filozofické pojednanie o šťastí:[10] "Štestí a kontemplace". Nemecké vydanie knihy je z rokov 1948/1957, český preklad vyšiel až po smrti autora v roku 2021. Pieper uvádza, že gréčtina na vyjadrenie "šťastia" používa dve slová. Prvý je slovo "makares" a je to šťastie, ktoré prežívajú/pociťujú výlučne bohovia: makares sú iba bohovia. Ale "makarios" je účasť človeka na šťastí bohov (toto slovo sa neskôr vulgarizovalo a prestalo používať). Druhý výraz "eudaimon" označuje muža, ktorý má dostatok peňazí a z toho má nejaký dobrý pocit. Keď vzniká grécky preklad Biblie nového zákona, bolo potrebné vyjadriť aj "blahoslavenstvá": nikdy nebolo použité slovo "eudaimon", ale vždy slovo "makarios, makariotes". Rovnako v latinskom preklade Biblie nikdy nebolo použité na preklad blahoslavenstiev slovo "felix" (=šťastný) a "felicitas" (=šťastie), ale vždy "beatus, beatitudo". Tomáš Akvinský, veľký filozof a teológ, (1224-1274), vo svojom diele Summa contra gentiles [Pojednanie proti pohanom], ak hovorí o šťastí Boha, používa slovo "beatus, beatitudo" a ak hovorí o šťastí človeka, používa slovo "felicitas" a to aj vtedy, ak hovorí "o večnom šťastí človeka, o jeho večnej blaženosti".[11] Opäť nie je mojim úmyslom vstupovať do celej problematiky filozofického chápania "šťastia, resp. blaha/blaženosti". Chcem iba konštatovať, že (po prvé) je to niečo, čo sa nachádza medzi "človekom a tým, čo človeka presahuje", že je to nejaký vzťah medzi "transcendentným a prirodzeným", niečo medzi Bohom a človekom". Po druhé, že to môže mať mnoho pocitov: niekto má zlý pocit, lebo je smädný a preto ak sa napije a zahasí smäd, dostaví sa dobrý pocit. Pri každom národe existuje niečo, čo privádza človeka, hoci dočasne, k dobrému pocitu: droga, alkohol, fajčenie... "André Gide konštatuje, že "je hrozné, že nikdy sa nedá opiť dostatočne (čiže natrvalo byť opitý)"[12] alebo básnik Dante Alighieri, keď píše o Očistci, hovorí, že "ľudia blúdia po raji a na vetve každého stromu hľadajú smrteľníci nejaký jeden sladký plod".[13] Alebo dvaja vojaci v zajatí, ležia na prični a rozprávajú sa a kladú si otázku: "skrze čo sú ľudia vlastne šťastní? A obaja sa zhodnú: šťastný je byť s tými, ktorých milujeme".[14] Takto môžeme porozumieť aj názvu Pieperovej knihy: "Šťastie a kontemplácia", lebo dospel k rozumnému presvedčeniu, že "najvyššie šťastie človeka je v kontemplácii (videní, poznaní, prežívaní) Boha". Takto môžeme porozumieť aj výroku sv. Augustína, ktorý vyslovil vo diele Vyznania: "Nespokojné je moje srdce, kým nespočinie v tebe, Bože".

Telogický význam

Ale ani tu naše pojednanie nekončí, ale sa otvára ďalšia otázka: čo teológia chápe pod pojmom "blahoslavenstvo"? Treba si nám uvedomiť, že dielo Josepha Ratzingera/Benedikta XVI. Ježiš Nazaretský,[15] nie je filozofickým, ale teologickým pojednaním. To znamená, že Ratzinger rešpektuje, aby jeho uvažovanie bolo rozumné (racionálne), ale teologické chápanie rešpektuje "Boží pohľad" (Božiu optiku videnia veci).

V Svätom písme starého a nového zákona nachádzame mnoho "blahoslavenstiev" jak v Starom zákone, ako aj v knihách Nového zákona. Blahoslavenstvá u Matúša (Mt 5,1-12) a u Lukáša (Lk 6,20-26) nie sú jedinými textami, v ktorých je použité slovo "blahoslavenstvo". Jacques Dupont, belgický benediktín, uvádza, že hebrejská biblia ich uvádza okolo 50 krát v Starom i Novom zákone.[16] Hebrejské slovo "ašrej" sa do gréčtiny preložilo ako "makarios" a do latinčiny ako "beatus". Ďalší vývoj už poznáme.

Český evanjelický teológ Adolf Novotný (1891-1968) tvrdí, že "blahoslavený je v Králické bibli zpravidla překladem hebrejskeho obratu, znamenajíciho "šťastný ten, kdo...". Je to obrat, jehož smyslem není, že ten, o kom je řeč, nutne se cítí šťastným (blaženým), nybrž, že jest šťasten vzhledem k objektívni skutečnosti, známe tomu, kdo blahoslavenství pronáši (...) Blahoslavenství jsou tedy jakymisi "gratulačními formulemi".[17] Nie je to teda o pocitoch, ale že Boh "gratuluje človeku", že sa nachádza v situácii, ktorá mu prinesie šťastie.

· BLAHOSLAVENSTVO PODĽA JOSEPHA RATZINGERA

3.1. Blahoslavenstvo podľa Katechizmu Katolíckej cirkvi.

V roku 1999 bol vydaný slovenský preklad Katechizmu Katolíckej cirkvi. Komisiu, ktorá pracovala na vydaní Katechizmu, predsedal kardinál Joseph Ratzinger (od roku 1986 až do konca, čiže do vydania Katechizmu v roku 1992).[18] O blahoslavenstvách sa v KKC píše v tretej časti (Život v Kristovi) a konkrétne "Naše povolanie k blaženosti".[19] Keďže vyjadrenia Katechizmu sú aj dielom Josepha Ratzingera, treba sa nám tu zastaviť a poukázať na dôležité body chápania blahoslavenstiev.

"Blahoslavenstvá sú stredobodom Ježišovho učenia" (bod 1716), ale tu nejde len o prevzatie starozákonných prisľúbení dané Abrahámovi (najmä prisľúbenie "vlastniť určitú krajinu"), ale ide o vlastnenie "nebeského kráľovstva" (nášho osobného šťastia pri Bohu). "Blahoslavenstvá odpovedajú na (našu ľudskú) vrodenú túžbu po šťastí" (bod 1718), "blahoslavenstvá odhaľujú zmysel ľudskej existencie, posledný cieľ ľudských činov" (bod 1719). "Nový zákon používa viaceré výrazy, aby charakterizoval blaženosť, ku ktorej Boh povoláva človeka" (bod 1720). "Prisľúbená blaženosť presahuje rozum a čisto ľudské sily a je darom Božej milosti" (bod 1721). "Prisľúbená blaženosť nás stavia pred rozhodujúce morálne voľby" (bod 1723). Zároveň "blahoslavenstvá vykresľujú tvár Krista" (bod 1717).

3.2. Blahoslavenstvo podľa knihy Ježiš Nazaretský.

V knihe Ježiš Nazaretský si Ratzinger položil otázku: "Čo sú blahoslavenstvá"? (str. 164). A dáva nasledovné odpovede: (1) Ježiš uprel oči na svojich učeníkov a z tohto pohľadu na učeníkov vzišlo vyslovenie blahoslavenstiev. Blahoslavenstvá opisujú faktickú situáciu Ježišových učeníkov: to oni sú chudobní, plačúci, hladní, nenávidení atď. (str. 164). (2) Je to hrozivá empirická (skúsenostná) situácia, ktorú však Ježiš mení a díva sa na ňu z pohľadu Boha: táto hrozivá skúsenosť sa stáva práve zásahom a láskou Boha "prisľúbením", dokonca eschatologickým prisľúbením. A toto vyjadrenie sa mi neskutočne páči: "Vďaka Ježišovi vstupuje do útrap radosť" (str. 165). (3) Zároveň je to aj Ježišova skúsenosť (str. 165). (3) Zároveň je to aj Ježišova skúsenosť: blahoslavenstvá sú akoby zahaleným Ježišovým životopisom, portrétom jeho postavy (str. 166), ako aj "smerovníkom" pre jeho učeníkov (str. 167). Potom Ratzinger vykladá jednotlivé blahoslavenstvá (na stranách 168-186). Ale tam už nejdeme. Skrátka, blahoslavenstvá sú Ježišovou programovou rečou: toto je cesta do neba, do večnej blaženosti. Ale nie je to niečo, čo sa iba stane niekedy v budúcnosti, ale sa to rodí tu a teraz v našej súčasnosti. V tom je krása, ale i nádej blahoslavenstiev: nenamáhame sa daromne, netrpíme daromne a nezmyselne. Útrapy nemajú posledné slovo, ale blaženosť, šťastlivosť (fortuna), šťastie (pocitovosť) pri Bohu. Albert Vanhoye napísal, že "ak by sme sa už teraz cítili blaženými a šťastnými, nedokázali by sme oceniť Božie vykúpenie, lebo ak sa niekto cíti už na tejto zemi "dokonale šťastným", Boh ho nemôže zachrániť. Boh dáva pokoj a šťastie tým, ktortí pociťujú jeho potrebu, teda, že ho nemajú a teda potrebujú".[20]

· JEDNOTLIVÉ BLAHOSLAVENSTVÁ

Teraz môžeme Pristúpiť k výkladu jednotlivých situácií, ktoré blahoslavenstvá berú do úvahy: ktorí sú chudobní v duchu (Mt 5,3), ktorí žalostia (Mt 5,4), ktorí sú tichí (Mt 5,5), hladní a smädní po spravodlivosti (Mt 5,6), ktorí sú milosrdní (Mt 5,7), ktorí majú čisté srdce (Mt 5,8), ktorí tvoria pokoj (Mt 5,9), ktorí sú prenasledovaní pre spravodlivosť (Mt 5,10), ktorých prenasledujú, potupujú a zlé na nich nepravdivo hovoria pre Krista (Mt 5,11). Spolu ich máme 9 blahoslavenstiev podľa Matúšovej verzie.

4.1. Výklad podľa kardinála Martiniho

Dnes už nebohý kardinál Carlo Maria Martini, keď bol arcibiskupom v Miláne, chodieval do milánskeho mestského rádia vykladať Sväté písmo. V školskom roku 1989/90 vykladal práve blahoslavenstvá. Z výkladu vznikla publikácia.[21] Vzhľadom na to, že Martini bol vyštudovaným biblistom, jeho výklad podaný pastoračným štýlom pre dospelých kresťanov, má svoj význam, lebo robil výklad ľuďom, ktorí Sväté písmo nepoznali alebo sa ním nezaoberali. Preto sa musel kardinál "znížiť" a robiť výklad zrozumiteľným spôsobom aj pre nezainteresovaných.

"Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo" (Mt 5,3). Martini najprv konštatuje, že o chudobe sa veľa hovorí, ale málo sa o nej skutočne vie. Potom si položil otázku: Kto sú tí chudobní? Následne priznáva, že sa jedná o materiálnu chudobu: ide o tých, ktorým chýbajú hmotné prostriedky na jedenie, bývanie; alebo musia prosiť o almužnu a podobne. Lenže Matúš priznáva tejto chudobe ešte inú vlastnosť: sú to chudobní v duchu. Existujú aj iné preklady, napr. blahoslavení tí, čo majú "dušu chudobného" alebo ktorí "vedia byť chudobnými" alebo "si vybrali byť chudobnými" alebo "sú chudobnými pred Bohom".[22] Chudobní, o ktorých hovorí Matúš – vysvetľuje Martini – označuje tých, ktorí "nepočítajú s vlastnými silami, lebo majú toho naozaj málo, s čím by sa mohli chváliť alebo o čo by sa mohli opierať, ale svoju istotu opierajú o Pána Boha, o jeho dobrotu, moc a milosrdenstvo. Označuje všetkých, ktorí o Boha opierajú každú svoju nádej".[23] Napokon Martini odporúča tri určujúce slová ako žiť "chudobu duše": ak nebudete ako deti (deti vo veku 3-8 rokov) (Mt 18,2), ukryl si tieto veci múdrym, ale zjavil si ich maličkým (dojčatám) (Mt 11,25) a poníženým (Magnifikat – Mt 19,30). Deti úplne dôverujú svojim rodičom, dojčatá vedia azda len to, že existujú, ale majú potenciál rásť a naučiť sa mnoho a poníženosť Márie ako Božej služobnice je skutočným opakom mocných tohto sveta. Ale "veľké biblické slová" – uvádza Martini – sa nedajú matematicky presne definovať, lebo sa vzťahujú na "hĺbku ľudského srdca" a na vnútorné postoje človeka, v ktorom existujú zároveň a spolu s inými ľudskými postojmi.[24] Ako praktickú pomôcku pre život kardinál odporúča tri veci: nesťažovať sa, prijímať rôzne životné poníženia (absenciu zdravia a iné), modliť sa, čiže prosiť Boha, lebo potrebujem jeho milosť, jeho odpustenie, jeho milosrdenstvo.[25]

Blahoslavení, ktorí žalostia, lebo budú potešení (Mt 5,4). Grécky termín "penthountes" znamená nielen žalostiť, ale aj smútok, zármutok, slzy, napr. pri pohrebe nám drahej a blízkej osoby. Ale znamená aj pocity bolesti, utrpenia, trestu. Skrátka, žalostia tí, ktorí prežívajú nejakú osobnú, sociálnu, národnú, politickú či náboženskú bolesť, nešťastie. Napríklad Pán Ježiš zaplakal nad Jeruzalemom (Lk 19,41) alebo pri hrobe Lazára (Jn 11,35). Alebo apoštol Pavol pri svojej apoštolskej činnosti zažil aj veľké skúšky, ktoré mu pri ohlasovaní evanjelia spôsobovali jeho protivníci, že dokonca priznáva aj svoje slzy a plač (Sk 20,19.31). Kresťanská tradícia pri komentovaní druhého Matúšovho blahoslavenstvá poukazovala najmä na "slzy kajúcnosti", ktorými kajúcnici oplakávali svoje hriechy. Kardinál Martini tvrdí, že "Sväté písmo nás učí, že žalostiť/smútiť v prítomnosti Boha je nielen dovolené, ale aj očisťujúce a upokojujúce (=budú potešení). A napokon nastolil jednu dôležitú otázku, ktorá sa mi veľmi páči: "Vieme sa posťažovať najprv Bohu (pred Bohom) a pred ľuďmi prípadne až potom?[26]

Blahoslavení tichí, lebo oni zdedia zem (Mt 5,5). Kardinál nám opäť ponúka aj iné odtiene slova tichí: zdvorilí, láskaví, galantní, srdeční, dôveryhodní, dobrého srdca, pokorní, ponížení. Nie je jednoduché vyjadriť objektívnu situáciu človeka, o ktorom hovorí tretie Matúšovo blahoslavenstvo. Napokon kardinál poskytuje nasledovné vysvetlenie: azda je to nepriaznivá sociálna situácia (chudoba, nešťastie, utláčanie) alebo vnútorný postoj srdca (poníženosť, pokora, nepoužitie násilia). Opakom biblickej tichosti je každá forma materiálnej či morálnej prevahy. Tichý človek rozlišuje medzi materiálnou sférou, v ktorej dominuje sila a násilie a duchovnou sférou, v ktorej dominuje presvedčenie, pravda a láska. Takáto tichosť je formou lásky, trpezlivosti a pozornosti voči iným ľuďom. Ako pastoračný postoj navrhuje Martini Milánčanom tri veci: (1) Nech nemám vždy ja posledné slovo; (2) Nech sa nikdy neodplácam zlo iným zlom; (3) Nech prejavujem voči slabým a zraniteľným osobám veľkú pozornosť, lebo oni sú "tichými", lebo sú neschopnými brániť sa alebo sami sebe pomôcť.[27]

Blahoslavení hladní a smädní po spravodlivosti, lebo budú nasýtení (Mt 5,6). V tomto prípade sa kardinál sústredil na výklad dvoch slov: (1( "hlad a smäd" a (2) spravodlivosť. To prvé je synonymom či metaforou našej túžby. Keď povieme, že sme hladní a smädní, môže to byť fyzický hlas a smäd. Ale môže to byť aj metaforické vyjadrenie našej túžby po niečom. V prípade spravodlivosti kardinál rozlišuje "Božiu spravodlivosť", ktorú chápe ako "definitívnu spravodlivosť" na konci dejín, čo súvisí so spásou či zatratením človeka, potom "ľudskú spravodlivosť", čo chápe nielen ako dodržiavanie zákonov, ale chápe ju aj ako "almužnu" a "morálnu svätosť/dokonalosť". Napokon hovorí o "sociálnej spravodlivosti", ktorá je vyjadrením správnych vzťahov. Božiu spravodlivosť chápe ako základ/koreň, ľudskú spravodlivosť chápe ako "kvet dobrých skutkov, ktoré sú v súlade s Božou vôľou" a sociálnu spravodlivosť ako "ovocie", lebo správne medziľudské vzťahy dozrievajú z "koreňa a kvetu". Sociálna nespravodlivosť je zrkadlom, že človek a ľudstvo nerešpektuje Božiu spravodlivosť a ignoruje ju. Martini cituje komentár jedného kňaza, ktorý takto definoval toto blahoslavenstvo: "Blahoslavení hladní a smädní po spravodlivosti (=plnení Božej vôle) znamená, že tvrdia toto: mojím pokrmom, ktorý dáva vzrast môjmu životu tak, ako môjmu telu dáva vzrast chlieb a voda, nie je moja vôľa, ale Božia vôľa. Mám hlad po Bohu, mám smäd po Bohu. Plniť Božiu vôľu je východiskom a orientáciou celej mojej existencie. Boh je mojím potešením. Čo mi zjavuje, to jem a pijem ako sa je chlieb a pije voda."[28] Ako príklad takéhoto života sú pre nás svätci. Na záver výkladu tohto blahoslavenstva Martini odporúča jemu zvereným veriacim dve veci: (1) odporúča im každý deň sa pomodliť pomaly a v pokoji modlitbu Otče náš a (2) odporúča im pristúpiť málinko k umŕtvovaniu požiadaviek svojich fyzických potrieb, fyzického hladu a smädu, aby dali priestor duchovnému hladu a smädu.[29]

Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo (Mt 5,7). Martini delí blahoslavenstvá na dve skupiny. Prvú tvoria štyri blahoslavenstvá (chudobní dušou), tí, ktorí žalostia, tichí a smädní a hladní po spravodlivosti) a kardinál ich odlišuje podobne ako Desatoro, lebo smerujú a k Bohu a odvodzujú svoju existenciu od vzťahu s Bohom, aspoň v princípe a na prvom mieste. Druhá skupina blahoslavenstiev sa vzťahuje predovšetkým k vzťahu s našimi blížnymi. Milosrdenstvo chápe ako prvé z tej druhej skupiny.

Kardinál spomína, že v Toskánsku (región v Taliansku) v stredoveku vznikli spolky, ktoré sa dodnes nazývajú "Le Misericordie", ktorých cieľom bolo pomáhať zomierajúcim, odsúdeným a väzňom. Dnes tieto spolky majú skôr charakter charitatívny a zdravotnícky. Ak by sme východisko pre chápanie "milosrdenstva" opierali o tieto spolky, šlo by vlastne o kresťanský postoj pomoci blížnym. Poznáme aj skutky duchovného a telesného milosrdenstva. Ak by sme výklad "milosrdenstva" opreli o almužnu (grécky výraz milosrdenstva slovne vyjadruje almužnu), potom by milosrdenstvo vyjadrovalo/akcentovalo "úkon almužny", čiže nejaký dar na dobré ciele. Ešte niečo nám naznačujú odtiene biblických prekladov: niektoré biblické preklady používajú vyjadrenie "súcitnosť" alebo "zľutovanie", iné "pomáhanie, napomáhanie".[30]

Mne sa páči aj slovenské vyjadrenie odvodené od slova "milosrdenstvo" (lat. miseri-cordia) čo by sa dalo vyjadriť "milý srdcom", "ponížený srdcom", čiže tu ide o nastavenie nášho srdca, nášho vnútra. Ale nestačí iba naše vnútorné nastavenie nášho srdca, ale vyžaduje sa konkrétna pomoc tým, ktorí pomoc potrebujú. Iba toto znamená, že sme milosrdnými.

Veľmi pekne kardinál vyjadruje ako treba žiť milosrdenstvo: (1) nie som voči iným agresívny, urážajúci? (2) nezraňujem iných tým, že s nimi odmietam hovoriť? Neponižujem ich? (3) modlím sa za tých, ktorí mi robia zle? (4) viem byť k iným milý, srdečný? Dokážem priložiť k dobrému dielu pomocnú roku?[31]

Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha (Mt 5,8). Čo znamená mať čisté srdce? Dnes by sme hovorili skôr o čistom svedomí alebo o "čistých rukách" alebo "čistých úmysloch". Tu sa nejedná ani tak o vonkajšiu čistotu, ale vnútornú. Hoci vonkajšia a vnútorná často úzko súvisia. Pán Ježiš potom, keď umyl učeníkom nohy, povedal: "Vy ste čistí, ale nie všetci". Vedel, kto ho zradí (má zámer, úmysel zradiť), preto povedal, že "nie všetci ste čistí". Morálna čistota znamená, že človek je bez smrteľného hriechu, že je v stave Božej milosti. V stredoveku existovalo hnutie "katarov", ktorí žiadali od vysluhovateľov sviatostí úplnú bezhriešnosť, čo nie je také jednoduché, ani ľahké. Ako dobré, že existuje sviatosť zmierenia, že existuje možnosť očistenia aj po smrti v očistci. Lebo do neba, kde sa "uvidí Boha" nepríde nič nečistého, nič pripútaného k tejto zemi. Pán Boh nás s postupujúcim vekom "oslobodzuje" od priľnavosti k tejto zemi, k tomuto svetu. Aby sme rástli a priľnuli k Pánu Bohu a nebu.

"Vidieť Boha" v Biblii nemá vždy rovnaký význam. Ostanem pri tvrdení, že "vidieť Boha" v Starom zákone znamenalo "stáť pri Bohu blízko v chráme, pri liturgii". Nebolo to niečo pasívne, ale rituálne aktívna služba.[32]

Na záver výkladu tohto blahoslavenstva kardinál Martini predložil poslucháčom dve praktické otázky: (1) viem oceniť a mať radosť z čistoty svojho svedomia? (2) starám sa a realizujem morálnu očistu svojho srdca prijímaním Božej milosti aj v liturgickej službe Pánu Bohu?[33]

Blahoslavení tí, čo tvoria pokoj, lebo ich budú volať Božími deťmi (Mt 5,9).

Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo (Mt 5, 10).

Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť. Radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi (Mt 5,11). Tieto tri blahoslavenstvá kardinál Martini vysvetľuje spolu. V prvom prípade zdôrazňuje, že "tvoriť pokoj" neznamená byť pacifistom, ktorý je za každú cenu dobrý so všetkými. Ide o tých, ktorí pracujú pre pokoj, nie pre násilie. Pre nich je nástrojom dialóg, úcta k druhému. Sú to ľudia, ktorí neustupujú od pravdy, ale ani nie sú tvorcami násilia. Končím výklad blahoslavenstiev kardinála Martiniho týmto jeho tvrdením: Prenasledovanie kresťanov je zlom, ktoré si neželáme. Napriek tomu, prenasledovanie patrí k "historickej tvári tejto Cirkvi v ľudských dejinách".[34]

4.2. Iní autori

Chcem poukázať aj na iných autorov, ktorí uprednostňujú inú metódu výkladu blahoslavenstiev. Jedným autorom je belgický benediktín Jacques Dupont a druhým je český evanjelický teológ Adolf Novotný.

Dupont odmieta výklad jednotlivých blahoslavenstiev a uprednostňuje komplexný výklad, čiže spoločný pre všetky blahoslavenstvá. Tvrdí, že jeden zmysel je kristologický (logiku blahoslavenstvám dáva Kristus) a druhý teologický (logiku blahoslavenstvám dáva Boh/Theos). Najprv kristologický výklad. Podľa neho je veľmi pravdepodobné, že blahoslavenstvá majú pôvod v Izaiášovom proroctve, ktoré znie takto: "Duch Pána spočíva na mne, lebo ma pomazal; poslal ma doniesť dobrú zvesť úbohým, obviazať ranené srdcia, oznámiť slobodu zajatcom a uväzneným oslobodenie; ohlásiť milostivý rok a deň pomsty nášho Boha, aby som potešil všetkých smútiacich (plačúcich na Sione), aby som im vložil veniec namiesto popola, olej radosti namiesto sĺz žalosti, sviatočný plášť namiesto ubitého ducha" (Iz 61,1-3).[35] Túto stať vlastne citoval Pán Ježiš v synagóge v Nazarete s dodatkom: "Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli" (Lk 4,16-21).[36] Niet pochyb, tvrdí Dupont, že vyhlásenie proroka Izaiáša je mesiášske. A keď Ježiš tvrdí, že "dnes sa splnilo toto Písmo", nie je to nič iné, iba to, že vstupom Krista, Božieho Syna, nastali mesiášske časy. Skrátka, je to tu, Božie kráľovstvo je nablízku, lebo Boh vstúpil do ľudských dejín, aby ľudstvo zachránil, vykúpil. Kristus sám seba identifikuje s osobou, o ktorej hovoril prorok Izaiáš.[37] Teraz teologický výklad. Dupont tvrdí, že nie je dôležité to, aké sú jednotlivé bolesti a utrpenia. Ako východisko tohto výkladu je fakt, že Boh sa ujal svojej kráľovskej úlohy. A ako ináč sa prejaví kráľovská moc a jeho úrad, ak nie tým, že kráľ zabezpečí svojim poddaným spravodlivosť a pokoj, najmä tým, ktorí sa o túto spravodlivosť a pokoj nedokážu postarať sami. Boh prejaví svoju kráľovskú moc tým, že ukončí každú nespravodlivosť voči tým, ktorí sú jej obeťami a nastolí definitívnu spravodlivosť.[38]

Novotný uvažuje podobne ako Dupont. Nie sú podstatné, ktorých ľudí Ježiš vyhlasuje za blahoslavených, ale dôležitá je "blízkosť Božieho kráľovstva". Podľa neho zmysel Ježišových blahoslavenstiev je eschatologický (eschatologický - poukazuje na posledné veci ľudských dejín a definitívny nástup Božieho poriadku): Boh "prevráti" všetky doterajšie ľudské hodnotenia a tí, ktorých sme považovali za nešťastníkov a chudákov môžu byť deklarovaní za blahoslavených. A Novotný dodáva, že Ježiš nepodáva úplný zoznam biblických blahoslavenstiev.[39]

5. VÝKLAD PODĽA JOSEPHA RATZINGERA/BENEDIKTA XVI.

Joseph Ratzinger vysvetľuje jednotlivé situácie blahoslavenstiev v knihe Ježiš Nazaretský na stranách 167-186.[40] Nazýva ich "jednotlivé ohnivká reťazca blahoslavenstiev".

5.1. Prvá skupina blahoslavenstiev: chudoba, tichosť, pokoj

Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo (Mt 5, 3). Výklad "chudobných", ktorý nazýva "tajomným pojmom", začína Ratzinger dejinami Izraela. V roku 1587 pred Kristom Judské kráľovstvo stratilo politickú samostatnosť, lebo si ich podmanili Babylončania a až 90 percent obyvateľov sa odrazu ocitlo v zajatí, skrátka v chudobe. Aj po návrate z vyhnanstva sa vzhľadom na daňovú politiku Peržanov (dnešný Irán) sa Izraeliti ocitli medzi chudobnými. Nábožnosť chudobných sa vyjadruje aj v Žalmoch: chudobní sa pokladajú za pravý Izrael, ktorý sa v tichom utiekaní do Božej dobrotivosti a pokore opiera o Božiu priazeň. Za pravý Izrael sa pokladá aj Kumránske spoločenstvo, ktoré sme spoznali bližšie vďaka archeologickým vykopávkam v rokoch 1947-1953 (neďaleko Mŕtveho mora), ktorí sa považovali za pravý Izrael a sami seba nazývali – ako uvádza Ratzinger – "chudobní milosti" alebo "chudobní jeho vykúpenia" alebo jednoducho "chudobní". Chudoba však nikdy nie je iba materiálny fenomén: samotná materiálna chudoba nespasí, musí byť motiváciou utiekať sa k Bohu. Ale chudoba – tvrdí Ratzinger – nie je ani čisto duchovným pojmom, ale potrebuje odriekanie pre nebeské kráľovstvo (ako príklad spomína sv. Františka Assiského). Chudoba nie je ani sociálnym programom, ale je to skrátka pravda![41]

Ratzinger potom preskočí druhé blahoslavenstvo (ktorí žalostia) a pokračuje vysvetľovaním "tichosti", ktoré považuje za rozvinutie prvého blahoslavenstvá: tretie blahoslavenstvo ešte raz zdôrazňuje podstatnú stránku toho, čo sa myslí pod chudobou žitou z Boha a pre Boha. To sú "Boží chudobní".[42] Boh je "chudobný kráľ", preto je chudobný kráľ, lebo nevládne pomocou politickej a vojenskej moci, ale pomocou pokory, tichosti a miernosti či nenásilia. Kristus vchádza do kráľovského mesta Jeruzalema ako kráľ na oslici, lebo je "chudobným kráľom", čiže kráľom, ktorý má Božskú podstatu. Je nenásilným kráľom, dokonca je aj ukrižovaným. A tu má Ratzinger krásnu a pravdivú vetu: "Dobyvatelia prichádzajú a odchádzajú. Zostávajú len prostí a pokorní ľudia, ktorí obrábajú zem. Aj z čisto historického hľadiska sú pokorní a tichí ľudia stabilnejší ako násilníci".[43] A ešte jedno krásne tvrdenie má Ratzinger, ak hovorí, že pre nás kresťanov je takým miestom vlády pokoja eucharistické zhromaždenie: je to zhromaždenie "zajtrajška a budúcnosti", lebo je to anticipácia neba, anticipácia Božieho kráľovstva, kráľovstva Božej vlády pokoja.

Od tretieho blahoslavenstva prechádza Ratzinger až k siedmemu blahoslavenstvu: "Blahoslavení tí, čo šíria pokoj..." (Mt 5,9). Apoštol Pavol volá: "V Kristovom mene prosíme: zmierte sa s Bohom" (2 Kor 5,20). Pokoj je tam, kde existujú fungujúce dobré vzťahy s Bohom a s ľuďmi. Rozpad vzťahov s Bohom spôsobuje aj rozpad medziľudských vzťahov a potom niet pokoja a mieru na tejto zemi. Preto pokoj, jednota a dobré medziľudské vzťahy sú naším neustálym úsilím. Tu chápete, prečo sa usilujeme o pekné a dobré medziľudské vzťahy, ale najmä o dobrý vzťah s Bohom.[44]

5.2. Druhá skupina blahoslavenstiev: plačúci, hladní a smädní po spravodlivosti

Podľa Ratzingera existujú dva druhy smútku (=plaču): smútok, ktorý už neverí v nádej a ten rozkladá človeka zvnútra (príkladom je Judáš, ktorý si v beznádeji berie život) a potom smútok, ktorý nami síce otrasie, ale privádza človeka k nádeji a obráteniu. Takýto smútok človeka uzdravuje (príkladom je apoštol Peter, ktorý Krista zaprel, ale keď si uvedomil čo urobil, zaplakal).[45] Páči sa mi, že Ratzinger uvádza ako príklad skupinku ľudí stojacích pod Ježišovým krížom. Nie je v ich moci zmeniť toto nešťastie ukrižovania, ale svojim sú-citným utrpením stoja na strane Krista odsúdeného a umierajúceho a tak sa nachádzajú na strane pravdy a na strane Boha. Takýto smútok sa neprispôsobuje zlu, ale naopak, je prejavom odporu voči tomu, čo robí väčšina a čo táto väčšina nanucuje ostatným ako model správania. Svet neznáša takýto druh odporu, ale potrebuje spoluprácu a to aj spoluprácu so zlom.[46]

Pokiaľ ide o "hlad a smäd po spravodlivosti" (Mt 5,6) si Benedikt XVI. dal takúto otázku, s ktorou sa dnes stretávame veľmi často: nie je našou úlohou obracať inovercov a ateistov na kresťanov katolíkov, ale že každý má žiť svoje náboženstvo, a azda aj ateizmus, a tak dosiahne spásu. Bude niekto spasený/blahoslavený, a uzná ho Boh za takého, ak v súlade so svojim svedomím vykoná akt krvnej pomsty? Alebo že sa angažoval za vojnu alebo že v nej bojoval? A odpovedá si, že nie! Boh od nás žiada vnútornú bdelosť voči jeho hlasu, byť hladní a smädní po spravodlivosti, byť "vir desiderorum" (človekom túžob).[47] Ale treba "pripravovať cestu Božej spravodlivosti.[48] Byť takým človekom neznamená brať spravodlivosť do vlastných rúk, ale nechať spravodlivosť na rozhodnutí Boha.

5.3. Tretia skupina blahoslavenstiev: čisté srdce (Mt 5,8)

Na jednej strane, úkon "videnia Boha" nie je úkonom zmyslov (oko), ani úkonom rozumu, ale úkonom srdca. A tak vzniká otázka: ako "vnútorné oko človeka sa môže stať čistým"? Z vlastnej skúsenosti vieme, akí sme pred Bohom slabí, ako sa trápime, aby sme boli aspoň trochu lepšími? Benedikt XVI. odporúča jednoduchú cestu: Vir desiderorum (byť človekom túžby tak, ako v prípade hladu a smädu po spravodlivosti); vstúpiť do "Kristovho zmýšľania" (Flp 2,5) alebo hovoriť s apoštolom Pavlom, že "už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus" (Gal 2,20).

Páči sa mi, ako Benedikt XVI. zdôrazňuje, že "výstup k Bohu sa uskutočňuje vlastne na zostupe": Ježiš sa ponížil, stal sa človekom; preto ho Boh povýšil nado všetko" (Flp 2,6-9). Je to obrat v dejinách mystiky: výstup k Bohu sa uskutočňuje na zostupe s Kristom, až k jeho smrti na kríži. Rast v láske k Bohu a ľuďom očisťuje ľudské srdce, aby mohlo vidieť Boha.[49]

ZÁVER

V prvej časti sme sa venovali významu "blahoslavenstiev" etymologicky, filozoficky i teologicky s osobitným zreteľom ako to chápe Joseph Ratzinger v knihe Ježiš Nazaretský. V druhej časti sme sa zamerali na výklad jednotlivých blahoslavenstiev podľa kardinála Martiniho, Duponta a Nováka, ale najmä Josepha Ratzingera. Domnievam sa, že práve toto širšie chápanie a výklad blahoslavenstiev aj podľa iných autorov, nám pomohol pochopiť bohatstvo i zložitosť výkladu blahoslavenstiev Josepha Ratzingera, ako ho vyložil v knihe Ježiš Nazaretský.

Dovolím si vysloviť aj názor, že výklad blahoslavenstiev nám ponúkol nahliadnuť do zložitosti výkladu biblickej teológie a biblických textov, ktoré čítame a ktoré interpretujeme pri liturgii sv. omše v rámci bohoslužby slova. Je to námaha hľadania pravdy, ale najmä lásky k Pánu Bohu a jeho Slovu, ktorým je Ježiš Kristus, Boží Syn.

Bibliografia

Biblia Vulgata, Torino-Roma: Marietti, 1946

DUPONT, J., Beatudine/beatitudini [Blahoslavenstvo/blahoslavenstvá], in: Nuovo dizionario di teologia biblica [Nový slovník biblickej teológie] (ed. P. Rossano, G. Ravasi, A. Ghirlanda), (4. vydanie), Cinisello Balsamo 1991.

Katechizmus Katolíckej cirkvi, Trnava: SSV 1999, s. 439-440.

KRÁLIK, Ľ., Krátky etymologický slovník slovenčiny, Bratislava: JÚ SAV, 2015.

Liturgické čítania na každý deň, Trnava: SSV 2007.

MARTINI, C., Le beatitudini [Blahoslavenstvá] (edícia: Dialóg), Milano 1990.

NOVOTNÝ, A., Biblický slovník, Praha: Kalich, 1956, s. 66-67.

PIEPER, J.: Štestí a kontemplace, Praha: Krystal O.P., 2021.

RATZINGER J.,/BENEDIKT XVI., Ježiš Nazaretský, Trnava: Dobrá kniha, 2022.

Sväté písmo starého a nového zákona, Trnava: SSV, 2003.

Sväté písmo, Jeruzalemská biblia, Trnava: Dobrá kniha, 2016.

VANHOYE, A., Il pane quotidiano della parola [Každodenný chlieb (Božieho) slova] (4. vydanie), Casale Monferrato, 1994.

Mons. Ján Duda

[1] Sväté písmo, Jeruzalemská biblia, Trnava: Dobrá kniha, 2016, s. 1986-1987.

[2] Taktiež, s. 2089-2090.

[3] Biblia Vulgata, Torino-Roma: Marietti, 1946. U Matúša je to na str. 1275 (beatitudines-blahoslavenstvá), u Lukáša je to na str. 1344 (beatitudines et imprecationes – blahoslavenstvá a zavrhnutia).

[4] Sväté písmo, Jeruzalemská biblia, Trnava: Dobrá kniha, 2016.

[5] Sväté písmo starého a nového zákona, Trnava: SSV, 2003 (Matúšov preklad je na str. 2141 a Lukášov preklad je na str. 2232).

[6] Ľ. KRÁLIK, Krátky etymologický slovník slovenčiny, Bratislava: JÚ SAV, 2015, s. 72.

[7] Liturgické čítania na každý deň, Trnava: SSV 2007.

[8] Katechizmus Katolíckej cirkvi, Trnava: SSV 1999, s. 439-440.

[9] Zdá sa, že slovenský preklad známy ako Jeruzalemská biblia sleduje novšie biblické bádania. Pozri slová "beatus, felix, fortunatus" [blahoslavený, šťastný a šťastlivý) v: DUPONT, J., Beatudine/beatitudini [Blahoslavenstvo/blahoslavenstvá], in: Nuovo dizionario di teologia biblica [Nový slovník biblickej teológie] (ed. P. Rossano, G. Ravasi, A. Ghirlanda), (4. vydanie), Cinisello Balsamo 1991, s. 155.

[10] PIEPER, J.: Štestí a kontemplace, Praha: Krystal O.P., 2021.

[11] Tamtiež, s. 13-14.

[12] Tamtiež, s. 15.

[13] Taktiež, s. 16.

[14] Tamtiež., s. 59.

[15] Sledujeme druhé slovenské vydanie RATZINGER J.,/BENEDIKT XVI., Ježiš Nazaretský, Trnava: Dobrá kniha, 2022. Prvé slovenské vydanie je v troch zväzkoch, druhé slovenské vydanie tvorí jeden zväzok.

[16] DUPONT, J., Beatudine/beatitudini [Blahoslavenstvo/blahoslavenstvá], in: Nuovo dizionario di teologia biblica [Nový slovník biblickej teológie] (ed. P. Rossano, G. Ravasi, A. Ghirlanda), (4. vydanie), Cinisello Balsamo 1991, s. 155.

[17] NOVOTNÝ, A., Biblický slovník, Praha: Kalich, 1956, s. 66-67.

[18] Katechizmus Katolíckej cirkvi, Trnava: SSV, 1999, s. 3 (uvádza to sám pápež Ján Pavol II. v apoštolskej konštitúcii Fidei depositum [Poklad viery].

[19] KKC, body 1716-1729 (str. 439-442).

[20] VANHOYE, A., Il pane quotidiano della parola [Každodenný chlieb (Božieho) slova] (4. vydanie), Casale Monferrato, 1994, s. 403.

[21] MARTINI, C., Le beatitudini [Blahoslavenstvá] (edícia: Dialóg), Milano 1990.

[22] MARTINI, C., Le beatitudini [Blahoslavenstvá] (edícia: Dialóg), Milano 1990, s. 14.

[23] Tamtiež, s. 15. Pre Sofoniáša (Sof 2,3) a iných prorokov Starého zákona sú chudobnými a poníženými Izraeliti, ktorí stratili svoju politickú nezávislosť a boli podmanení cudzími mocnosťami a naučili sa žiť v nových podmienkach v podriadenosti Bohu dôverujúc jeho Prozreteľnosti, že im pomôže – Tamtiež, s. 14.

[24] Tamtiež, s. 16-17.

[25] Tamtiež, s. 18-19.

[26] Tamtiež, s. 28.

[27] Tamtiež, s. 35-36.

[28] MARTINI, C., Le beatitudini [Blahoslavenstvá] (edícia: Dialóg), Milano 1990, s. 40.

[29] Taktiež, s. 42.

[30] Tamtiež, s. 44-45.

[31] Tamtiež, s. 48.

[32] MARTINI, C., Le beatitudini [Blahoslavenstvá] (edícia: Dialóg), Milano 1990, s. 55.

[33] Tamtiež, s. 58.

[34] Tamtiež, s. 60.

[35] Sväté písmo. Jeruzalemská biblia, Trnava: Dobrá kniha 2016, s. 1573.

[36] Tamtiež, s. 2085.

[37] DUPONT, J., Beatitudini [Blahoslavenstvá], in: Nuovo dizionario di teologia biblica [Nový slovník biblickej teológie] (a cura di P. Rosano, G. Ravasi, A. Ghirlanda), Cinisello Balsamo 1988, s. 155-161.

[38] DUPONT, J., Beatitudini [Blahoslavenstvá], in: Nuovo dizionario di teologia biblica [Nový slovník biblickej teológie] (a cura di P. Rosano, G. Ravasi, A. Ghirlanda), Cinisello Balsamo 1988, s. 161.

[39] NOVOTNÝ, A., Biblický slovník, Praha: Kalich 1956, s. 76-77.

[40] RATZINGER/BENEDIKT XVI., Ježiš Nazaretský, Trnava: Dobrá kniha 2022, 167-186.

[41] Taktiež, s. 168-169.

[42] Tamtiež, s. 171.

[43] Taktiež, s. 174.

[44] Tamtiež, s. 175.

[45] Tamtiež, s. 176.

[46] Tamtiež, s. 177.

[47] Dan. 9,23.

[48] Ježiš Nazaretský, s. 181.

[49] Tamtiež, s. 183.