ADVENTNÁ A VIANOČNÁ EMÓCIA 

Zamyslenie na všedný deň - 29.11.2023

Niet pochýb, že supermarkety veľmi skoro naskočia na adventnú a vianočnú emóciu. V nákupných centrách sa stretávame v krásnymi zlatými snehovými vločkami, zelenými vetvičkami, z reproduktorov sa ozývajú vianočné koledy. Iste, má to svoju gradáciu, postupnosť, stupňovitosť. Odborníci premyslene narábajú s ľudskou vianočnou emóciou zameranou akože inak, na biznis.
Ok, a čo s tým? Ako sa k tomu majú postaviť kresťania? Nemajú chodiť do nákupných centier? Majú odtiaľ utekať? A kam? Na druhej strane, aj my kresťania sa pri myšlienke na Vianoce cítime dobre, aj nás neobchádzajú príjemné emócie blížiacich sa sviatkov Kristovho narodenia.
A ako sa voči tomu postaviť? Zdá sa, že možnosti sú dve. Prvá spočíva v úteku a odpore. Bojovať proti komercializácii Vianoc, to je v poriadku. Druhá možnosť je trochu odlišná. Pozitívnej vianočnej emócii sa nebrániť, ale ani sa jej nedať ovládnuť. Ale tešiť sa vianočnej výzdobe, vianočnej hudbe. Tešiť sa adventnej dobe, tešiť sa na rorátnu svätú omšu pri sviečkach, tešiť sa z adventného venca či vianočného stromčeka. Mimochodom, aj na Námesti sv. Petra svieti vianočný stromček od začiatku adventného obdobia.
Domnievam sa, že ako kresťania sa nemusíme brániť a odporovať krásnej a príjemnej emócii. Aj tak ju nedokážeme poraziť a premôcť. Možno, neviem, ale treba sa pokúsiť ju "premenit", dať jej kresťanský obsah, kresťanskú radosť. Potešme sa z vianočného stromčeka čo najdlhšie. Či kresťania zo sviatku "Slnovratu" neurobili sviatok "Kristovho narodenia", z pohanského sviatku neurobili sviatok kresťanský: či Kristus nie je naše Slnko, naša nádej? Či nás Cirkev z poverenia Krista neposiela do sveta, aby sme ho "pretvárali" duchom Evanjelia? Náš diecézny biskup František nás žiada, aby sme ukazovali svetu radostnú tvár Evanjelia, radostný život, ktorý pramení v Evanjeliu. Pri naplňaní tohto programu nech nám nechýba radostná emócia, ale aj múdrosť kreativity a rozlišovanie, čo je iba "pozlátkom" sviatkov (toto je možne zmeniť, upraviť, prispôsobiť sa) a to, čo je "podstatou" adventu a Vianoc, od čoho sa odstúpiť nedá. Prajem požehnaný advent a vianočné sviatky a radostné i šťastné srdce z narodenia Pána.

foto ilustračné Internet

PREČO MÁM RÁD ADVENT? 

Zamyslenie na všedný deň - 28.11.2023

Blahej pamäti pražský arcibiskup kardinál Miloslav Vlk v jednu nedeľu predsedal svätej omši v Ríme. A práve sa čítalo evanjelium o dravom predátorovi vlkovi, ako nivočí a trhá nevinné ovečky. My, ktorí sme tam sedeli, trápili sme sa, nevedeli sme kam sa pozerať, veď chápete, zlý vlk, počúva Vlk a tie chúderky nevinné ovce. Trápna chvíľa, trápnosť a stiesnenosť by sa dala krájať. Po evanjeliu Vlk si berie slovo a ide kázať. A začal, že "ak sa vlci (či Vlci?) stávajú pastiermi, žijeme apokalyptické/Božie časy!" Všetkým nám odľahlo.
V advente mám najradšej čítania z proroka Izaiáša, kde prorok píše, že "vtedy vlk bude bývať s baránkom, leopard bude líhať vedľa kozľaťa. Teľa, lev i vôl sa budú vedno popásať… krava a medvedica sa budú spolu pásť" (Iz 11, 1-9). Toto všetko v prirodzenom poriadku nie je možné, toto je možné iba v poriadku (Božej) milosti, tam, kde vládne Boží poriadok.
Preto mám rád advent, lebo hlási a prorokuje prekrásne a obdivuhodné Božie veci, Boží poriadok. A rád, keď ako kňaz sedím pri sv. omši a počúvam lektorov a tieto Izaiášove proroctvá, vychutnávam si ich, hlavou s uznaním prikyvujem, obdivujem nástup Božích čias, príchod Boha do našich ľudských dejín, časy, kedy nastupuje Božie vykúpenie. Pozývam vás, počúvať tieto obdivuhodné "Božie časy", priatelia.

KRISTUS KRÁĽ

Meditácia nad Božím slovom nedele Krista kráľa(26.11.2023)

Slávnosť Krista Kráľa ustanovil pápež Pius XI. encyklikou "Quas primas" v roku 1925. Niekoľko poznámok k tejto téme.

(1)Ľudstvo vo svojich dejinách nedokázalo presne definovať, čo znamená kráľovať. Stačí poukázať na cisára Augusta a jeho spôsob vlády, prípadne ho porovnať so súčasným britským panovníkom Karolom. Alebo stačí si vziať do ruky učebnicu "teórie práva" a prečítať si pasáže o tom, čo je štát, čo štátna moc? Odkiaľ má štát právo používať legalizované "násilie"? Preto sa nečudujme, že v staroveku slovo "kráľ" a "pastier" boli synonyma. Preto prorok Ezechiel v prvom čítaní dnešnej nedele ohlasuje, že "Boh sám sa rozhodol ujať sa svojich oviec a starať sa o ne. On sám sa stal pastierom svojho stáda" (Ez 34,11-12). Podobne o Bohu ako pastierovi sa píše v Žalme 22: "Pán je môj pastier nič mi nechýba". Rovnako aj obraz posledného súdu opisuje evanjelista Matúš ako obraz oddeľovania "oviec od kôz" (Mt 25,32-33).

 
(2) Alelujový verš predstavuje Krista Kráľa ako "počiatok" a "koniec či završenie", ako alfa a omega. Je to z Janovej apokalypsy (Zjv 1,8.25). Zdá sa, že je to teologické zdôvodnenie Krista Kráľa: on je počiatkom a zmyslom všetkého a on je zavŕšením všetkého. Preto mu patrí titul kráľa (Tomáš Akvinský, De regimine principum, c. II).

(3) Apoštol Pavol hovorí viac o nás ako máme pomáhať Kristovi kráľovať: bojovať proti zlu ako nepriateľom Kristovho kráľovstva, proti mocnostiam zla. Kristovi ako kráľovi musí byť podriadená každá takáto mocnosť. Ako posledná bude zničená/premožená smrť (1 Kor 15,20-26).

Možno sa nám zdá, že na tomto svete je príliš veľa zla a nespravodlivosti. Že mocnosti zla a smrti sú príliš mocné, priam nepremožiteľné. Slávnosť Krista Kráľa nám ukazuje pravý opak. Kristovi bude podriadené všetko. Ale je dôležité, aby sme stáli aj v tomto svete na strane Krista a dobra.

Na fotke je maľba posledného súdu z farského kostola v Dlhej nad Oravou.

Prečo ho Boh potrestal?

Zamyslenie nad nedeľným evanjeliom 19.11.2024 (Mt 25,14-30)

Leží mi na srdci, že Pán potrestal sluhu, ktorému dal najmenej talentov, dal mu iba jeden talent. Viem, jeden dostal 5 talentov, druhý 2 talenty a svojou usilovnosťou ich zveľadili. A dostali od Pána odmenu. Ten posledný nič nezveľadil, nechal talent zakopaný, skrytý. Avšak ho neukradol, nikoho ani nezabil, ani nijakú odmenu od Pána nečakal, talent mu vrátil. Zaslúžil si trest? Čo zlého urobil?
Mám za to, že na tejto zemi sú ľudia, ktorí dostali do daru od Boha mnoho talentov. Možno niektorí ich aj zveľadili, nie na Božiu slávu, ale svoju. Iní talenty zakopali, skryli. Ani od Boha nič neočakávajú. Možno?! Prečo by mali počítať s nejakým trestom, veď "nikoho nezabili, žijú si svoj život, o Pána sa nestarajú, ani nijakú odmenu od neho neočakávajú. Pestujú, ak to môžem takto nazvať, nejaký typ "náboženskej neutrality". Odmenu nečakám a potrestaný nemám byť, lebo nič zlé som neurobil.
Prečo bol ten posledný potrestaný? V čom spočívala jeho "vina"? Domnievam sa, že v zanedbaní, pohŕdaní, nedbanlivosti, nezáujme, nevšímavosti, lenivosti. Môžeme to nazvať ako chceme. Trestný zákon pozná trestné činy "ex culpa", nedbanlivostné, lebo bolo zanedbané to, čo bolo potrebné urobiť. Boha nemožno "vytesniť" zo svojho života bez následkov. Možno si to niektorí myslia, že áno, že to záleží iba od ich vôle. A že za tento "neutrálny postoj" im nič nehrozí, veď nikoho "nezabili" ani "neokradli".
Ježišovo podobenstvo o talentoch vyvoláva vážne otázky: je alebo nie je ateizmus hriechom? Zamýšľa sa niekto dnes nad touto otázkou? Alebo si môžeme dovoliť ten luxus náboženskej neutrality, lebo nám za to predsa nič hroziť nemôže!? Skúsme hľadať na toto podobenstvo svoju vlastnú odpoveď.

 
Požehnanú nedeľu prajem.
Dlhá n/O 19.11.2024

Rekordér Nového zákona

Zamyslenie na všedný deň - 15.11.2023

Dnes som viedol "biblický krúžok" na fare so štvrtákmi, ktorí sa na biblický krúžok prihlásili. Boli aj dve mamky. Najprv sme si našli text Sk 9,1-9 v Biblii. Potom sme si text postupne prečítali, každý prečítal nejakú vetu. Následne sme našli kľúčové slová (sú to slová, ktoré fungujú sťaby "kľúč, ktorým sa dá otvoriť miestnosť a vstúpiť tam"). Kľúčové slovo nám pomôže vstúpiť/pochopiť prečítaný biblický text.
Prvým kľúčovým slovom je "stretnutie Šavla s Ježišom" pred Damaskom. Najprv ho Šavol nepoznal a Ježiš sa mu predstavil. Následne Šavla poslal do Damasku, kde bol pokrstený.
Druhé kľúčové slovo sme identifikovali v nadpise: "Povolanie Šavla". Ale v texte sme nikde nenašli, žeby Ježiš Šavla povolal za apoštola. Tak sme museli hľadať ďalšie kľúčové slovo.
A našli sme ho. Je to uvažovanie, rozmýšľanie, premýšľanie. Vieme, že Šavol sa vrátil do Tarzu a premýšľal o tom, čo pre neho znamená "stretnutie s Ježišom". Dospel k poznaniu, že ho Ježiš volá za apoštola. Keď potom prišiel za ním Barnabáš, šiel. A napísal najviac apoštolských listov. Desaťročný Juraj zakončil biblický krúžok dnešného dňa výrokom o sv. Pavlovi: "Je to rekordér Nového zákona"!
Učíme sa o biblickom texte premýšľať a spoznávať, či sme sa "stretli s Ježišom" a k čomu nás pozýva. Možno prídeme na to premýšľaním.

Mons. Ján Duda, Dlhá n/O

Zamyslenie na všedný deň - 20.10.2023

Ešte raz k úlohe biskupa

Očakávania od nového spišského biskupa - priznajme to - sú veľmi veľké. Preto sa netreba čudovať, že jeho zajtrajšiu biskupskú vysviacku i prevzatie riadenia diecézy nosíme skrátka "v hlave", aj v modlitbách, aj v duchovných zamysleniach.Z pohľadu platného Kódexu kánonického práva sú tri oblasti jeho pôsobenia:

(1) Posväcovať ľud (4. kniha CIC),

(2) Vyučovať ľud (je prvým učiteľom viery v diecéze),

(3) Spravovať ľud.

Prvé dve úlohy sú jasne vymedzené a nikdy v tom neboli osobitné ťažkosti. Určite ich zvládne aj nový biskup. Najzložitejšia je úloha spravovať, riadiť, nastoliť líniu pastorácie, ale i správne a legitímne nakladať s cirkevným majetkom diecézy (5. kniha CIC), mať odvahu potrestať (6. kniha CIC), nastaviť a urobiť efektívnym cirkevné súdnictvo, čiže vysluhovanie spravodlivosti a aby diecézna spravodlivosť bola veriacim aj dostupná (7. kniha CIC). Toto sú úlohy, kde sa najčastejšie ukazujú ťažkosti a problémy, a nielen v Spišskej diecéze, nielen na Slovensku, ale aj za hranicami Slovenska. O niektorých farnostiach nehovoriac. V tejto oblasti sú od nového spišského biskupa najvážnejšie očakávania… A sú o to väčšie, že neporiadok, netransparentnosť, neefektívnosť o oblasti spravovania robia cirkevné inštitúcie a osoby nedôveryhodnými a majú priamu spojitosť na stratu viery veriacich a ich nezáujem o cirkev. Skrátka, má to zásadný dopad aj celkovo na kvalitatívny i kvantitatívny pokles katolíckych veriacich. Samozrejme, nie sú to jediné príčiny stagnácie či pokles viery, ale tieto sú "vnútrocirkevné", čiže cirkevné ustanovizne a autority s tým môžu niečo urobiť a nenechať to "plávať dolu vodou" či "nech to ide ako to ide". Lebo to zoberie "spätný chod", ako zvyknú vravievať na niektoré cirkevné dianie niektorí laickí veriaci.

Modlíme sa a prosíme Boha, aby nášho biskupa obdaril múdrosťou i odvahou pri správe diecézy. Aby posilňoval svojim prístupom našu katolícku vieru, aby rástla.

Zamyslenie na všedný deň - 19.10.2023

Nadriadený a podriadený

V rámci štvrtého prikázania Desatora sa kresťania zamýšľajú aj o svojom vzťahu k nadriadeným. Obvykle to niektorí robia v súvislosti s prípravou na sviatosť zmierenia. Je síce pravda, že nijaký nadriadený nie je s nami v takom vzťahu ako otec a matka, ale predsa sú autoritou a treba "pred Bohom" vyhodnocovať aj náš vzťah k nadriadeným.

Ponajprv si treba uvedomiť, že každá autorita, štátna alebo cirkevná, je tu pre nás, nie my pre nich. Nemajú nám vládnuť a nás usmerňovať pre vlastné potešenie a vlastné či osobné záujmy, ale nesú za to zodpovednosť, lebo každá autorita je vlastne službou. Tu niekde pramenia aj kritéria pre náš vzájomný vzťah. My ich máme v úcte, berieme ich službu vážne a zachovávame voči nim "lojalitu" a tiež sme voči ich nariadeniam poslušní, ak ich nariadenia sú legálne (v súlade s právnym poriadkom) a naším svedomím (morálnym poriadkom). Na druhej strane, nadriadení majú priznávať právo na otvorenosť a pravdivosť zo strany podriadených a aby mali silu a ochotu prijímať aj kritické postoje, najmä ak sú oprávnené.

Zložitejšie sa majú veci, ak dochádza zo strany nadriadených k zneužitiu moci, čo sa tiež stáva aj v cirkevnej oblasti. Je to veľmi chúlostivá vec. Niektorí autori nabádajú podriadených, aby vydržali, aby ustúpili. Iní sa k tomu stavajú úplne opačne a otvorene hovoria, že na "zneužitie moci" je nutné reagovať, lebo nie je možné, aby sa v cirkvi šírilo zlo a nespravodlivosť. Tento postoj sa dá aj teologický zdôvodniť princípom, že sme pokrstení a krstom sme sa stali v Kristovi slobodnými, nie otrokmi ani svojich predstavených. Nemecký teológ Otto Herrmann Pesch uvádza, že sme v prípade zneužívania cirkevnej moci povinní urobiť všetko preto, aby nadriadeným páchateľom zla "radosť z komandovania" poriadne zhorkla. A dodáva, že v nekrológu mníchovského arcibiskupa Júliusa kardinála Dopfnera (1913-1976) isté nemecké noviny napísali, že "bol to človek, ktorý pred nikým nezohol svoj chrbát, ale ani od druhých nikdy nežiadal, aby to robili oni pred ním". Podľa spomínaného teológa je to najkrajší popis toho, aký má byť vzťah medzi cirkevným "nadriadeným" a "podriadeným" vyplývajúcim zo štvrtého prikázania Desatora

Zamyslenie na všedný deň - 18.10.2023

Vstať z mŕtvych - strašná téma

Kto sa už touto strašnou témou bude dnes zaoberať? Je to pre starých dedkov a staré babky. To nie je pre mladých. Tí predsa majú život pred sebou, načo a prečo by sa mali touto témou zaoberať? Ale ak sme už tu, tak zopár slov k tej strašnej téme.Ježišovo zmŕtvychvstanie a vzkriesenie Lazára to nie je to isté. V tom druhom prípade ide o "oživenie človeka a jeho návrat do ľudských dejín", ale v tom prvom prípade ide o jedinečnú udalosť, aká nemá precedens. Ježiš sa nevrátil do ľudských dejín. Ako máme vôbec uvažovať o tejto téme? Nebolo by lepšie ju nechať tak, veď raz uvidíme… a radšej uvažujme o tom, čomu viac rozumieme. Pápež František to nazýva: zostať stáť pri hrobe a nariekať, kvíliť, pýtať sa, že "prečo" alebo "za čo"? Čo som zlé urobil? Prečo tá krutosť smrti? Či dokonca: ak existuje Boh, prečo je tak krutý? Najhoršia vec, ktorú môže človek urobiť, je zostať stáť na cintoríne medzi hrobmi a s presvedčením, že tu sa nič už nedá urobiť alebo zmeniť. Podľa pápeža Františka treba - obrazne povedané - hrob opustiť a vykročiť do "svojej Galileje", kde sa máme stretnúť so živým Kristom (homília veľkonočnej vigílie 2023). Toto "vykročenie" chápe pápež František dvojako: -prestať nariekať, uveriť v budúcnosť, uveriť v stretnutie s Kristom, uveriť v život! Nie sme stvorení a vykúpení preto, aby sme umreli a zostali mŕtvými, ale sme tu pre život! A ten spočíva v objavení a stretnutí si živým Kristom tam, v tom, čo každý z nás môže nazvať "Galileou", miestom nášho stretnutia s Ježišom.

-potom "vykročenie" má byť návratom k naším koreňom: k milosti, ktorú sme dostali vo sviatosti krstu. Už vtedy sme dostali od Boha "milosť života", ktorú si máme obnoviť, ku ktorej sa treba vrátiť. Spomeň si na svoju prvú Galileu, kde si sa prvý raz stretol s Kristom, urob, aby dnes opäť v tebe ožila, vráť sa k nej, vysvetľuje pápež František.

Zamyslenie na všedný deň - 17.10.2023

Ako vo farnosti pôsobiť?

Pri prednáške Mgr. Juraja Šústa, PhD. v Dlhej nad Oravou, ktorú mal 7.10.2023, som sa ho opýtal: ako by on, ak bol v Dlhej farárom, hlásal evanjelium a ako by tu pôsobil? Odpovedal, budem parafrázovať, že by sa usiloval šíriť radosť z viery, lebo katolícka viera sa má žiť radostne. A potom, venoval by sa mužom, aby boli zbožnejší, lebo to má veľký význam aj pre ďalšie generácie. Prehovoril mi z duše. Bez mučenia priznávam, že katolícka viera je radostná, lebo obsahuje nádej večného života. Je tu perspektíva a budúcnosť, nie beznádej. "Kresťanský úsmev" nie je naivným, nahlúplym, či neviem akým úsmevom. Nemá svoje korene a dôvody v tom, že "svet je gombička", že v ňom niet bolesti, sĺz či zármutku. Ale v tom, že sme Kristom vykúpení, že sme Kristom povolaní a predurčení nie pre smrť a zatratenie, ale pre život v priateľstve s Ním i pre život v priateľstve s ľuďmi. Niekedy je to "úsmev i cez slzy", inokedy je to "radosť so skrivenou tvárou od bolesti", ale aj úprimná radosť z priateľov stojacich po našom boku, ktorých nám posiela Pán, aby sme neboli sami, aby sme cítili pomáhajúcu ruku a potešijúci a povzbudzujúci výraz ich chápajúcej tváre, aby sme v ich tvári objavili a videli "Božiu tvár". Áno, katolícke kresťanstvo nie je bez kríža, ale je to radostné kresťanstvo, nádejné a perspektívne. Takéto kresťanstvo má budúcnosť večného života

Zamyslenie na všedný deň - 16.10.2023

Stretli ste sa s Kristom?

Túto otázku som položil JUDr. ThLic. Veronike Petiovej, PhD. v rámci jej prednášky, ktorú mala na pozvanie v kostole v Dlhej nad Oravou v septembri 2023. Som presvedčený, že niekde na začiatku našej angažovanej katolíckej viery stojí nejaké "factum historicum", čiže nejaká a naša osobná dejinná skúsenosť, ktorú si - s Božou pomocou - vysvetlíme, že ide o naše osobné stretnutie s Kristom. Výstižne to napísal český teológ a filozof Vladimír Boublik, keď v roku 1970 svojej knihe o Ježišovi dal názov "Setkání s Ježišem". Apoštol Pavol sa dovoláva, že aj on sa stretol pred Damaskom s Ježišom a že je apoštolom, lebo priamo od neho dostal apoštolské poverenie. A ostal Kristovi a tomuto poslaniu verný až do konca svojej životnej púte. Taktiež som presvedčený, že "stretnutie s Ježišom" môže mať mnohoraké podoby, mnohorakú (ne)jednoznačnosť, náročnú vyhodnocovateľnosť zo strany človeka. Ale ak raz človek dospeje k presvedčeniu, že sa ho v jeho "ľudských dejinách" dotkol boží prst, že to bol Ježiš, ktorého stretol vo svojej nejakej konkrétnej historickej realite, malo by sa to zásadne prejaviť aj na jeho živote a správaní. A nemôžem si pomôcť, opäť musím poukázať na sv. Pavla apoštola národov: dokázal strádať, byť bitým pre Krista, poníženým, milujúcim, ale aj neskutočne odvážnym a nekompromisným dokonca aj proti sv. Petrovi, pravdivým a verným až do posledného dýchu.Priatelia, teraz otázka pre vás: stretli ste sa s Ježišom? Je to aspoň trochu vidieť na vašom živote?

Úvaha nad nedeľným evanjeliom - 15.10.2023

Prečo každé odmietnutie božieho pozvania ma musí znepokojovať?

Evanjelium (Mt 22,1-14) je o kráľovskej svadbe. Kráľovská svadba symbolizuje nebo, božie kráľovstvo. A čo ma znepokojuje, je odmietanie Božieho pozvania. Boh pozýva až trikrát a vždy sa to stretne s odmietnutím. Prvý raz preto, že skrátka, pozvaní "prísť nechcú". Prečo nechcú? Azda si myslia, že majú neobmedzenú slobodu? Druhý raz pozvanie tiež odmietnu: niektorí o nebo nedbajú, iní svoju roľu, statok či obchod, považujú za dôležitejšie, než je pozvanie. Ako je to možné, že človek sa tak zahrabe do zeme, že sa mu "pretočí" hodnotový rebríček? Ako je možné, že človek pohŕdne Bohom a poníži ho? Na tretí raz sa to už trochu podarí, ale aj tu sa nájde znepokojujúci prvok: niektorí nemajú svadobné oblečenie, bez ktorého tam nepatria. Preto ich odtiaľ vyhodia. Všímam si na sobášoch svadobné oblečenie. Podľa oblečenia vidím, ktorí na svadbu nepatria. Každý to vidí. Iste, niektorí prišli na sv. omšu. To je v poriadku. No iných na svadbu, z nejakých dôvodov pozvali, ale svojim oblečením sami dokazujú, že na svadbu nepatria.Toto odmietanie Božieho pozvania ma znepokojuje. Lebo je to odmietanie Boha, pohŕdanie Božou poctou, lebo pozvanie do neba je a má byť pre človeka poctou. Ako o Bohu a nebi človek vlastne uvažuje, ak zaujíma takéto postoje? Toto ma znepokojuje. Ale toto znepokojenie je zároveň výzvou: čo môžem urobiť, aby ľudia v mojom okolí Božie pozvanie neodmietali… Peknú nedeľu, priatelia.

Zamyslenie na všedný deň (13.10.2023)

Ako alebo čím prekonať nezáujem o božie veci?

Strašným problémom dnešných sekularizovaných čias je nezáujem človeka a ľudí o transcedentné záležitosti, skrátka o záležitosti neba. Človek myslí na to, kde a ako bude bývať, koľko zarábať a robí všetko, aby mu tu na zemi bolo dobre. Boh ho nezaujíma, načo sa modliť, načo ísť do kostola, čo z toho má? A prečo by sa mal namáhať, veď ktovie ako na tom druhom svete je a ktovie či vôbec niečo je a či smrťou všetko nekončí…?! Nie, nie je to úplný ateizmus, ale je to "postoj nezáujmu" človeka o Božie veci, o spásu, o nebo. Prekonať tento postoj nie je jednoduché, ani ľahké. Niektorí sú v tom uviaznutí, že nimi azda pohne iba sám Boh a aj to musí nimi aj poriadne zatriasť. S inými sa ešte dá viesť dialóg (dá sa s nimi rozprávať a porozprávať aj o Pánu Bohu, aj o nebi, aj o pekle a trancedentnom cieli človeka, aj o chápaní života a jeho zmyslu, o Ježišovom zmŕtvychvstaní a podobne). Dialógom sa dá niekedy odtrhnúť človeka iba od veci tohto sveta a motivovať ho, aby dvíhol svoj duchovný zrak aj k nebu, spáse a Božím veciam.Preto nech sa biskupi rozprávajú medzi sebou, nech sa motivujú, že treba dvíhať "hlavu k nebu", nech sa rozprávajú a zhovárajú so svojimi kňazmi a nakoľko len môžu aj s laikmi. Nech dialogizujú aj kňazi, nech žijú ako bratia. Nech kňazi vedú dialóg aj s farníkmi, nech sa o Božích veciach rozpráva aj v rodinách, pri obede, pri podujatiach. Dvíhajme jeden druhého rozhovorom hore, k Bohu, Božím veciam, k nášmu záujmu o život v kráľovstve nášho Boha a Pána. Musíme sa vedieť porozprávať, aj ohnivo a zanietene, nielen o politike, ale aj o veci, ktoré sú nadpozemské, nebeské. Veď ide o naše večné šťastie. Priatelia, hlavu hore

Zamyslenie na všedný deň (12.10.2023)

Môže dnes niečo cirkev ponúknuť svetu?

To je otázka, na ktorú nie je jednoduchá odpoveď. Myslím si, že môže ponúknuť život na vyššej morálnej úrovni, morálnejší život prameniaci v opravdivej viere v nášho Pána Ježiša Krista. Nie, nemám na mysli úplne bezúhonných kresťanov, o akých snívali katari či albigenci, ani vysoko morálnu hierarchiu, proti ktorej kázal Savonarola v časoch pápeža Alexandra VI. Avšak predsa mám na mysli to, že čo iné môže ponúknuť cirkev tomuto svetu, než nejaký vyšší stupeň žitej morálky prameniacej z viery v Krista, z viery v jeho vykupitelské dielo, z viery, že Boží ľud je vykúpeným ľudom? Kresťanom znamená aj to, že musím byť príkladným občanom. Tvrdí to apoštol sv. Pavol, tvrdí to emeritný arcibiskup Filadelfie (USA) Charles Chaput, taliansky biskup Crepaldi a iní. Čo iné môže cirkev tomuto svetu ponúknuť, ak nie práve toto: naše žité kresťanstvo a viera je tým najlepším darom aj tomuto svetu, aj našej pozemskej vlasti! Prečo to toľko kresťanov dneška, vrátane pôsobiacich vo verejnom priestore, vôbec nechápu a myslia si, že kresťanská viera do verejného života nepatrí? Že viera je iba mojou súkromnou záležitosťou? Čo potom cirkev chce ponúknuť tomuto svetu, tejto našej pozemskej vlasti? Skúsme sa nad tým zamyslieť, priatelia. 

Zamyslenie na všedný deň (11.10.2023)

Čo znamená "byť cirkvou?"

Nový turínsky arcibiskup Mons. Roberto Repole 13. júla 2023 zverejnil pastoračný list o budúcnosti jemu zverenej Turínskej arcidiecézy. V liste predstavil svoju víziu o tom, ako si predstavuje budúcnosť arcidiecézy. Nakoľko je list dosť obsiahly, vyberám z neho niekoľko téz, ktoré ma zaujali a ponúkam ich na zamyslenie.

Arcibiskup menuje tri kritéria, čo dnes znamená "byť cirkvou": (1) počúvanie živého Božieho slova; (2) účasť na sv. omši ako hlavný bod prežívania nedele; (3) priateľstvo a bratstvo medzi nami ľuďmi, ktoré má silu prenášať sa aj na iných, ktorých stretávame.

Chystá reorganizáciu farnosti podľa kritéria ich životaschopnosti (vrátane ekonomickej) s dôrazom na personálny, nie teritoriálny aspekt. Vyžaduje si to pastoračná efektívnosť.

Chystá reorganizáciu diecéznej kúrie, čiže arcibiskupského úradu. A dôvod? Uviazla inštitucionálne v bezprostredne pokoncilovej dobe a dnes už málo efektívne slúži ľudu arcidiecézy i arcibiskupovi. Podľa neho Arcibiskupský úrad je pre arcidiecézu a arcibiskupa a nie naopak.

Chce zmeniť kňazov na niečo, čo on nazýva "novým spôsobom byť kňazom". Čo to znamená? Kňazská služba sa musí opierať o dobré vzťahy s veriacimi, musí to byť služba veriacim (nie naopak) a musí dokázať v pokoji a efektívne spolupracovať s veriacimi farnosti. "Tvárou cirkvi" (aj farnosti) musí byť radosť a láska. Ak tohoto tam niet, niet tam skutočnej Božej lásky.

Áno, sú to inšpirujúce myšlienky, hodne nášho premýšlania. Hlbšieho premýšľania. Všetko dobré, priatelia.

Zamyslenie na všedný deň (10.10.2023)

Aj pocity sú dôležité

Čítal som o zvláštnych pocitoch duchovného nepokoja, ktoré prežíval Mons. Georges Gilson, diecézny biskup Le Mans, keď raz na Veľký piatok viedol pobožnosť Krížovej cesty, ktorá sa dvíhala tak trochu do kopca nad mesto. Pomaly sa už začalo stmievať a v domoch i bytovkách sa rozsvecovali svetla. V mnohých oknách sa svietilo a na Krížovej ceste bola iba hŕstka verných. Biskup spomína ako často sa obracal, pozeral do rozsvietených okien a trápil ho duchovný nepokoj: čo robia títo ľudia v tento deň Pánovho utrpenia a smrti? Vedia, že Ježiš zomrel na kríži aj za nich? Prečo je tu nás tak málo? Tie myšlienky ho ťažili ako kríž… jeho starosť o spásu ľudí žijúcich v meste, ba celej diecéze bola obrovská, ťažká a naliehavá.Bývalý milánsky arcibiskup Carlo Maria Martini (1927-2012) bol jezuita a akademik, odborník na Sväté písmo. Pred svojim menovaním do Milána bol rektorom Pápežského biblického inštutútu rímskej Gregoriány. Keď prišiel do Milána, nachádzal si čas pre kňazov i veriacich, mediálne sa angažoval, chodieval tam vykladať Sväté písmo a robil to pastoračne a ľudovo, aby mu rozumeli. A kňazi i ľudia ho mali radi, lebo sa pred nimi neskrýval a počúval od nich aj nepríjemné otázky. Zdá sa, že aj on prežíval pocity duchovného nepokoja, pramenisce v starostlivosti o spásu jemu zvereného ľudu.Priatelia, tento pocit duchovného nepokoja je dôležitý, lebo je motiváciou urobiť niečo pre svoju spásu, pre spásu aj iných ľudí. Velmi si želám, aby ste pocity duchovného nepokoja zo starosti o svoju spásu preživali i vy: rodičia, starí rodičia, všetci. Nie, aby sme tieto pocity neprežívái len my ako duchovní pastieri.

Zamyslenie na všedný deň (09.10.2023)

Rast v katolíckej viere prostredníctvom poklony Sviatosti oltárnej

Rast vo viere znamená predovšetkým budovanie vzťahu s eucharistickým Kristom, stíšenie a rozhovor pred Sviatosťou Oltárnou. Ticho a kontemplácia Boha v Eucharistii. Stáť pred Bohom, v tichosti srdca i mysle a predovšetkým na kolenách. Nie, rast vo viere to nie je len katechéza, činnosť, akčnost, ale to všetko má privádzať ku kontemplácii Boha v tichosti a uznávaní Božej veľkosti a lásky.V pondelok 9.10.2023 od 9. do 17,30 je vo farskom kostole v Dlhej nad Oravou vystavená Sviatosť Oltárna k verejnej poklone pre kontempláciu Krista. Kresťan katolík verí v Krista prítomného v Eucharistii a preto skláňa svoje kolená pred Ním, počúva ho a prihovára sa mu, prednáša mu svoje radosti, bolesti i starosti. Nezabudnite, priatelia. Príďte sa pokloniť Kristovi. 

Zamyslenie na všedný deň (06.10.2023)

Keď je Pán Boh moje všetko

Keďže som sa narodil a vyrastal "v tieni" Kartuziánskeho kláštora (je známy ako Červený kláštor v Zamagurí), často keď mi liezli na nervy nesprávne cirkevné alebo svetské spôsoby, som sa "vyhrážal", že vstúpim ku Kartuziánom. Keď som si pozrel film o Kartuziánoch, ani som ho nedopozeral do konca. Uznal som, že by som to žiť nedokázal. Prvý kláštor založil sv. Bruno v roku 1084. Bol znechutený z vtedajších cirkevných pomerov (bol sekretárom arcibiskupa). Odišiel do samoty už ako kňaz, kde sa živil iba prácou svojich rúk a slúžil iba Pánu Bohu. Skrátka, Pán Boh mu bol všetkým. Žil bez záujmu o svet a žil iba pre nebo. Toto svet nikdy nepochopí: nohy zabudnuté na zemi a hlava už v nebi. A namiesto "dobrý deň", pozdrav "pamätaj na smrť" (lat. memento mori). Ja sa to učím chápať, ale nie je to vôbec jednoduché… Ale veľmi to obdivujem a neprestávam žasnúť, že sa niektorí Bohom povolaní ľudia slobodne rozhodnú pre tento spôsob života.Ja som sa zmohol aspoň k tomu, že som v kláštornom kostole v Červenom kláštore slúžil sv. omšu pri svojom životnom jubileu (50 rokov života). Práve pri tomto oltári, ktorý vidíte na fotke. A slúžil som to s veľkou úctou a bázňou k sv. Brunovi a všetkým bratom Kartuziánom za úžasné svedectvo, že už na tejto zemi je im Pán Boh všetkým. 

Zamyslenie na všedný deň (05.10.2023)

Kto je lídrom?

Položil som si jednoduchú otázku: Kto je lídrom? A hľadal som na ňu odpoveď. A dospel som približne k nasledovnej odpovedi. Je to človek, ktorý "vyčnieva" z radu pre svoje prirodzené, intelektuálne i osobnostné predpoklady. Ktorý má vôľu i odvahu posúvať veci dopredu. Ktorý sa neuspokoji s priemernosťou, že ak to bolo dobré včera, treba to nechať tak, lebo to bude dobré aj zajtra. Ktorý má víziu budúcnosti zakorenenú v poznaní a porozumení minulosti. Ktorý sa nedá zlomiť neprajnosťou, ale kráča a nedá sa odradiť, aby prestal napredovať v pomoci iným. A domnievam sa, že to platí o líderstve v svetskej, ale i cirkevnej sfére. Pekný deň, priatelia. 

Zamyslenie na všedný deň (04.10.2023)

Najlepším výkladom evanjelia sú svätci.

Viacerí svätci ma svojim spôsobom života fascinujú. Neviem, či by som dokázal ich spôsob života napodobniť, ale určite ma nenecháva ľahostajným voči Bohu a blížnym. Napríklad taký sv. František Assiský (1181-1226). To bol rebel, provokatér, radikálny kresťan v tom najlepšom zmysle slova. Jeho spôsob ako žil evanjelium pôsobí provokujúco aj dnes a bude aj v budúcnosti. Len niekoľko faktov:(1) Na námesti v Assisi sa vyzliekol donaha a svoje šaty hodil otcovi, ktorý mu robil výčitky za jeho život. Potom vyhlásil, že už ma iba jedného Otca, toho nebeského! Škandál a divadlo na celé mesto.(2) Evanjelium chcel žiť priam doslovne, do každej litery a písmena. Prvé Stanovy, ktoré napísal, bolo iba niekoľko citátov Svätého písma. Radikálnosť aká nemá obdoby. To nebolo možné prakticky žiť. Ale on to takto chcel od seba i od svojich nasledovníkov.(3) Stal sa z neho žobrák, lebo sa rozhodol ohlasovať evanjelium a žiť iba z toho, čo mu ľudia poskytnú. A niektorí nezabudli, že je synom bohatého kupca: ponúkli pomyje… A on ďakoval a jedol. Hrôza čo i len pomyslieť. Ale on ďakoval. (4) Keď nevedel čo robiť, začal opravovať kostol sv. Damiána. Je to priam prorocké posolstvo. Nevieš ako začať slúžiť Bohu? Začni s kostolom, choď do kostola, začni počúvať Božie slovo a spoznáš cestu…Pekný deň, priatelia.

Zamyslenie na všedný deň (03.10.2023)

Čo je v dnes kritériom dôveryhodnosti?

Svätý otec František včera postavil do čela Správy nehnutelnoných majetkov Svätého stolca (ďalej: APSA) saleziánskeho kňaza Giordana Piccinottiho (1973). Problémy so správou majetkov neobchádzajú ani Vatikán. Svedčí o tom súdny proces s kardinálom Becciom. Zdá sa, že človek i inštitúcia sú dôveryhodnými vtedy, ak im nemožno vyčítať machinácie, netransparentnosť alebo spreneveru v oblasti majetkovej a finančnej. To platí nielen o svetských, ale aj cirkevných inštitúciách. Som presvedčený, že cirkvi musí v súčasnosti záležať na dôveryhodnosti svojich ustanovizní. Preto som presvedčený, že jej musí záležať, aby budovala svoju dôveryhodnosť aj v oblasti finančnej i majetkovej. V Kódexe kánonického práva sú stanovené tri oblasti využívania peňazí: (1) udržiavanie Bohoslužby; (2) slušné živobytie svojich služobníkov; (3) diela apoštolátu (ohlasovanie evanjelia) a dobro konajúcej lásky (kán. 222). Prajeme novému šéfovi vatikánskych nehnuteľností, novému spiškému biskupovi, všetkým slovenským diecéznym biskupom, ba všetkým biskupom na svete, ako aj všetkým farárom na svete, aby budovali dôveryhodne cirkevné ustanovizne aj prostredníctvom dôveryhodnéj správy cirkevných peňazí a majetkov. Zamyslime sa nad tým, priatelia.

Zamyslenie na všedný deň (02.10.2023)

Koho dnes zaujímajú korene?

Nie je ich vidieť a predsa ak sa korene utnú, nastupuje zomieranie. Niekto by možno chcel budovať budúcnosť od sobotňajších parlamentných volieb ako keby tam mali začínať naše korene. Iní od francúzskej revolúcie, či osvietenstva. Profesor Peter Blaho (1939-2018), známy slovenský romanista, právnik a vysokoškolský profesor však tvrdí, že korene našej európskej kontinentálnej kultúry siahajú omnoho ďalej. "Tri mohutné ideové prúdy antiky zásadným spôsobom ovplyvnili európsku kultúru: grécka filozofia, židovské a katolícke náboženstvo a rímske právo". Ostanem iba pri náboženstve s tvrdením, že sa nedá budovať ani pozemská budúcnosť bez neho. Kto by chcel budovať pozemskú budúcnosť bez neho, uťal by svoje korene. Treba prestať iba s negatívnym hodnotením židovského a kresťanského náboženstva a s jeho marginalizáciou a elimináciou z verejného a politického priestoru. Lebo je to utínanie vlastných koreňov. Nech vnášanie kresťanskej viery a morálky do verejného a politického priestoru je dôležitým príspevkom pre našu európsku i slovenskú budúcnosť.Na fotke: budujeme priateľstvo, lebo Pán Ježiš povedal, že nás nenazýva sluhami, ale priateľmi. Anjeli strážni nech nás chránia pred každým zlom a nepriateľstvom. 

Zamyslenie na všedný deň (01.10.2023)

Čo znamená plniť Božiu vôľu

Zásadným posolstvom bohoslužby slova prvej októbrovej nedele (01.10.2023) je, že máme "plniť Božiu vôľu". Čo však znamená "plniť Božiu vôľu"? Nechcem o tom špekulovať, iba poukázať na to, čo tvrdí Joseph Ratzinger v knihe "Ježiš Nazaretský" (str. 224-226): "Charakteristikou neba je to, že sa tam vládne Božia vôľa. Kde vládne Božia vôľa, tam je nebo". Aj na zemi? A kde máme na zemi hľadať Božiu vôľu? -Ratzinger tu poukazuje najprv na "naše svedomie", ktoré chápe ako spoločné "vedomie so Stvoriteľom". -keďže toto "sú-vedomie" je v človeku zatemnelé, Boh pristúpil "k doučovaniu" človeka biblickým zjavením Desatora".-Potom poslal k nám svojho Syna, ktorého "pokrmom bolo plniť vôľu Otca" (Jn 4,34) a ktorý je sám Božím Slovom, ktoré sa stalo telom a prebývalo medzi nami.-Božiu vôľu treba hľadať aj v Biblii Starého a nového zákona, lebo je to "sprostredkované" Božie slovo "podľa Matúša alebo podľa niekoho iného Bohom povereného a inšpirovaného človeka, ak "inšpiráciu" akceptovala Kristova cirkev. Pekný Pánov deň prajem, priatelia.