RIADENIE DIECÉZY – DIECÉZA AKO „COMMUNIO“

Príspevok na konferenciu, ktorá sa konala dňa 23. Januára 2024 na tému:

"Výzvy pre spišskú diecézu. Čo môžeme urobiť pre Boží ľud Spišskej diecézy"

Ján Duda

Abstrakt

V úvode sa nachádza vymedzenie témy a v závere je vyslovený apel na zmenu toho, čo v diecéze nefunguje. Zámer spracovania je jasný: ak sa chápe diecéza ako "communio", potom ide o spoluúčasť klerikov a laikov na riadení diecézy a zároveň spoluúčasť na zodpovednosti aj za chyby, ktoré nastanú. V jadre štúdie sa nachádzajú rozličné témy, ktoré netvoria súvislý, ani definitívne uzavretý zoznam. Sú tu témy transparentnosti v majetkovej oblasti, funkčnosť diecéznych rád a v personálnej oblasti vzťah biskupa a farára, farárske skúšky, netutlať škandály, aby ohlasovanie Evanjelia bolo čo najúčinnejšie. Ide o výzvy.

Abstract

In the introduction, there is a definition of the topic, and in the end, there is an appeal to change what is not working in the diocese. The intention of the elaboration is clear: if the diocese is understood as "communio", then it is the participation of clerics and lay people in the management of the diocese and at the same time the participation in the responsibility even for the errors that occur. In the core of the study there are various topics that do not form a continuous or definitively closed list. There are topics of transparency in the property area, the functionality of the diocesan councils and in the personnel area the relationship between the bishop and the parish priest, parish exams, not covering up scandals so that the proclamation of the Gospel is as effective as possible. These are challenges

Úvod: vymedzenie témy

Prvú vec, ktorú musím objasniť, je vymedzenie mne zverenej témy. Téma celej konferencie je "výzvy pre Spišskú diecézu, čiže čo môžeme urobiť pre Boží ľud Spišskej diecézy?" V tomto názve sa nachádza prvé vymedzenie: porozumel som tomu tak, že treba poukázať na to, čo sa nerobí a má, resp. môže robiť alebo čo možno robiť lepšie. Myslím, že k tomu nie je nič potrebné pridávať či dodávať. To je prvé vymedzenie môjho príspevku.

Druhé vymedzenie je v nadpise "riadenie diecézy". Ide tu o dva pojmy: "riadenie, čiže spravovanie" a druhým pojmom je "diecéza" (hoci podnadpis túto diecézu spresňuje: ide o Spišskú diecézu). Pod pojmom "riadenie, resp. spravovanie" chápem to, čo Kódex kánonického práva z roku 1983 vymedzil ako "potestas regendi" (právomoc správy) v kánonoch prvej knihy spomínaného kódexu v kánonoch 129 až 144, ale aj v kánonoch 144-149, kde sa píše o cirkevných úradoch, lebo Katolícka cirkev obvykle spravuje svoje cirkevné spoločenstvá prostredníctvom tých, ktorým udeľuje cirkevné úrady, čiže prostredníctvom nositeľov cirkevných úradov. Pri riadení diecézy na prvom mieste je úrad diecézneho biskupa, ktorým v prípade Spišskej diecézy je úrad spišského diecézneho biskupa. Dovolil by som si poukázať pri tomto vymedzení aj na to, aby sme rozlišovali dva princípy: "potestas regendi" (právomoc spravovať, riadiť) a "ars regendi" (umenie riadiť, spravovať).

Tretím vymedzením je definícia "diecézy". Nevymyslím lepšiu definíciu, než je definícia uvedená v Kódexe kánonického práva z roku 1983 v kán. 369: "Diecéza je podiel Božieho ľudu (lat. populi Dei portio), ktorý sa zveruje biskupovi, aby ho za spolupráce presbytéria duchovne pásol tak, aby tým, že sa vinie k svojmu pastierovi (lat. pastori suo adhaerens) a ním na základe Evanjelia a Eucharistie v Duchu Svätom zhromaždený, utváral partikulárnu cirkev, v ktorej je skutočne prítomná a účinkuje jedna, svätá, katolícka a apoštolská cirkev Kristova".[1] Vysvetlenie tu citovaného kánonu 369 ponechávam na jednotlivé komentáre ku Kódexu kánonického práva.[2]

Posledným štvrtým vymedzením je skutočnosť, že v zadaní témy je diecéza chápaná ako "communio", čo do slovenčiny prekladáme ako "spoločenstvo". Kánonický právnik a kardinál (jezuita a dlhoročný profesor kánonického práva na Fakulte kánonického práva rímskej Gregoriány) Gianfranco Ghirlanda tvrdí, že "pojem spoločenstvo (lat. communio) sa ukazuje ako pojem primárnej a fundamentálnej dôležitosti v ekleziológii Druhého vatikánskeho koncilu, pretože osvetľuje a objasňuje aj iné definície Cirkvi, ktoré v náuke tohto koncilu boli použité".[3] Lenže "communio" je obsahovo teologicky zložitým pojmom: vyjadruje vzťah vertikálny (Boh a človek, človek a Boh), ale aj horizontálny, čiže spoločenstvo ľudí medzi sebou, ale dá sa chápať aj ako vzťah v rámci celej univerzálnej Cirkvi a tiež vzťahy v rámci partikulárnej cirkvi. Pre hlbšie pochopenie tohto teologickú šírku a rozsah tohto pojmu možno odporučiť viaceré teologické texty.[4] Obmedzím sa preto na konštatovanie, že ide predovšetkým o teologický pojem. A v tom súhlasím s profesorom José Castanom, španielským cirkevným právnikom (+2005), že tento pojem sa teologický používa na vyjadrenie tých najhlbších, ale aj najširšie chápaných vnútorných väzieb v rámci Cirkvi (Boží putujúci ľud, Cirkev ako sviatosť spásy, Cirkev ako tajomstvo).[5] Som presvedčený, že ak teologická ekleziológia používa pojem "communio", má na mysli to isté, čo kánonicko-právna ekleziológia používa pod pojmom "spoluzodpovednosť" Božieho ľudu pri správe Cirkvi. [6] Ak mi teda bola zadaná téma "diecéza ako communio" (v oblasti riadenia diecézy) chápem to ako vymedzenie v čom vlastne spočíva spoluúčasť či spolupráca Božieho ľudu – a samozrejme s tým súvisiaca spoluzodpovednosť Božieho ľudu pri riadení/spravovaní diecézy. Resp. aká je miera podielu obyčajných veriacich, laikov, rehoľníkov i klerikov pri spravovaní diecézy. Samozrejme, hlavná zodpovednosť prináleží diecéznemu biskupovi. Potom to znamená, ak by diecézny biskup neumožnil Božiemu ľudu diecézy mať podiel spoluúčasti Božieho ľudu pri správe diecézy, prebral by aj celú zodpovednosť za to, ako diecéza v oblasti riadenia funguje, resp. nefunguje.

Po týchto štyroch bodoch vymedzenia zadanej témy, môžeme pristúpiť k jednotlivým oblastiam týkajúcim sa riadenia diecézy.

· Správa cirkevných majetkov

K problematike správy cirkevných majetkov chcem uviesť len niekoľko poznámok. Mám za to, že Kódex kánonického práva z roku 1983, najmä piata kniha "De bonis Ecclesiae temporalibus" (Časné majetky Cirkvi), kánony 1254-1309, hoci aj na iných miestach sa nachádzajú kánony, ktoré sa vzťahujú na správu cirkevných majetkov, sú urobené dobre. To znamená, že nastavenie spoluúčasti Božieho ľudu a teda aj spoluzodpovednosti Božieho ľudu pri správe cirkevného majetku diecézy považujem za primerané a správne. Problém nevidím ani v tom, že zachovávanie noriem kánonického práva sa nedostalo do Základnej zmluvy medzi Svätou stolicou a Slovenskou republikou v roku 2000, ale je tam iba záväzok obidvoch strán, že "správa cirkevných majetkov sa riadi iba predpismi Slovenskej republiky". Nemyslím si totiž, že riešiť nedodržiavanie kánonických zásad správy cirkevných majetkov, by sa mala vymáhať pred štátnymi inštitúciami. Skrátka, je to hanba, ak si cirkevná inštitúcia, ktorá deklaruje vyšší stupeň morálnej autority vymáhala nedodržiavanie pápežských predpisov mimo svojich inštitúcií. Hoci sa to stáva a je to škandalózne. Jeden príklad, ktorý nepotrebuje komentár: súdny proces s kardinálom Becciuom a jeho ľuďmi, ktorý bol uznaný vatikánskym súdom za vinného, hoci rozsudok ešte nie je právoplatný, lebo odsúdení sa odvolali.[7] Historický vývoj správy cirkevného majetku podobne popísal kardinál a kánonický právnik Velasio de Paolis.[8] Aj tento historický vývoj sa vzťahuje na cirkevný majetok farnosti, analogický to isté platí aj o cirkevnom majetku diecézy. Dnes už neplatí systém benefícií, ale platí personálny systém: majetok diecézy patrí diecézanom a majetok farnosti zasa farníkom. Pri správe tohto majetku platia zásady Kódexu kánonického práva z roku 1983 v znení neskorších kánonickoprávnych úprav. Ak si prečítam Dokumenty Druhej synody Spišskej diecézy z roku 2011, desiatu kapitolu, domnievam sa a mám pocit, že poznanie zainteresovaným nechýbalo, ale niekedy im chýbala vôľa zachovať predpisy kánonického práva v oblasti správy hmotných dobier diecézy.[9] Áno, toto považujem za výzvu do budúcnosti.

A skôr, než sa nad touto výzvou by mali kompetentné osoby zamyslieť, azda by bolo vhodné poukázať na publikáciu pána kardinála Kurta Kocha, ktorú publikoval ešte ako diecézny biskup v Bazileji vo Švajčiarsku pod názvom "Konfrontace nebo dialóg? Pálčivé otázky dneška a křesťanská víra". Medzi tie pálčivé otázky dnešnej Cirkvi označil aj otázku zaobchádzania s cirkevnými peniazmi.[10] Kardinál Koch si poťažkal, že zachádzanie s peniazmi sa chápe iba ako morálna, resp. nemorálna záležitosť. On však tvrdí a dokazuje, že je to viac "teologická otázka", ktorá zasahuje priamo aj do oblasti kresťanskej viery a tlačí nás do novodobého pohanstva. Dovolím si poukázať iba na jedno slovo "kredit", ktorý je monetárnym pojmom. Kardinál ho prekladá ako "cor" (=srdce) a "dare" (=dať, darovať), čo znamená "dať, darovať niekomu svoje srdce". On hovorí jasne, že peniaze majú tendenciu "nahradiť Boha" a stať sa pre človeka modlou. Dnes sa všetko meria hodnotou peňazí. Ak nebude Cirkev narábať s peniazmi zodpovedne, nebude dôveryhodná ani pri ohlasovaní Evanjelia. Kritizuje aj oddelenie "ekonomických rád" od "pastoračných rád", lebo navodzujú ilúziu, že pastoráciu a peniaze ide od seba korektne oddeliť.[11] Aj toto zamyslenie kardinála Kurta Kocha považujem za výzvu.

· Inštitucionálne záležitosti

Z inštitucionálnych záležitosti považujem pre Spišskú diecézu ako výzvu primerané fungovanie štyroch inštitúcií. Sú to Ekonomická rada diecézy, Kňazská rada, Pastoračná rada a Kolégium konzultorov. Fungovanie uvedených inštitúcií považujem za veľkú výzvu pre našu diecézu. Som presvedčený, že tieto inštitúcie nefungujú, resp. nefungujú tak, ako by mali. Podľa môjho názoru príčinou je najmä historický dôvod. Od roku 1950 Spišská diecéza nemala svojho diecézneho biskupa až do roku 1989, čo je prakticky veľmi dlhá doba. Pán biskup Ján Vojtaššák bol vo väzení a v exile aj zomrel. Po roku 1989 tu chýbala kontinuita, hoci pán biskup Tondra robil, čo sa dalo, aby zaviedol určitú stabilizovanú prax v diecéznej kúrií i pri sfunkčnení spomínaných štyroch inštitúcií, ktorých ustanovenie a fungovanie je určená pápežským zákonom, čiže Kódexom kánonického práva z roku 1983. O Ekonomickej rade diecézy sa píše v kánonoch 492-494, o Kňazskej rade v kánonoch 495-501, o Kolégiu konzultorov v kánonoch 502, o Pastoračnej rade diecézy v kánonoch 511-514.

Všetky spomínané inštitúcie majú mať svoj vlastný štatút Ekonomická rada (kán. 494 § 3), Kňazská rada (kán. 496), Pastoračná rada (kán. 514). Niektoré diecézy majú ešte Dekanátne pastoračné rady, nielen Farské ekonomické a Pastoračné rady.[12]

Len v krátkosti spomeniem, že Kňazská rada pomáha diecéznemu biskupovi v oblasti vykonávania jurisdikčnej právomoci (zákonodarná, výkonná a súdna moc) (porov. kán. 495) a fungovať by mala na spôsob senátu, resp. parlamentu, v ktorom iniciatíva prichádza zo strany diecézneho biskupa, prerokováva sa to na jednotlivých výboroch, ktoré fungujú ako akési motory a oduševňujúce ustanovizne, často zasadajú a rokujú a svoj výsledok predkladajú na rokovanie plenárnemu zasadaniu kňazskej rady. Iniciatíva však môže prichádzať aj "zdola" od členov Kňazskej rady, ak s tým diecézny biskup súhlasí. Napokon nositeľom diecéznej jurisdikcie je vždy diecézny biskup, Rady, vrátane Kňazskej rady, sú inštitúciou spoluúčasti a z nej vyplývajúcej spoluzodpovednosti za správu diecézy v oblasti cirkevnej jurisdikcie (moci riadenia).[13]

Diecézna pastoračná rada má skúmať (študovať, analyzovať otázky, ktoré sa týkajú pastoračnej činnosti v diecéze, zvažovať ich a predkladať praktické pastoračné návrhy (kán. 511). Aj Pastoračná rada má byť členená na sektory, resp. výbory (charita, pastorácia mestského prostredia, pastorácia marginalizovaných skupín, pastorácia rodín, pastorácia povolaní, atď.), taktiež má byť hybnou silou, často zasadať a rokovať, študovať, analyzovať a potom , so súhlasom diecézneho biskupa predkladať plenárnemu zasadaniu celej Pastoračnej rady, ktorá zasadá sporadicky podľa potreby. Treba si uvedomiť, že kým v Kňazskej rade sú len klerici, v Pastoračnej rade sú aj klerici, zasvätení i laici.

Ako inšpiráciu chcem citovať pápeža Františka, ktorý 4.10.2013 v Assisi povedal tieto slová: "Aké potrebné sú pastoračné rady. Biskup nemôže viesť diecézu bez pastoračnej rady."[14] Pre hlbšie štúdium na tému teológie a fungovania diecéznych rád odporúčam konzultovať ďalší študijný materiál.[15] Ak by sa podarilo urobiť diecézne rady skutočne fungujúcimi inštitúciami, bol by to skutočný Boží dar pre Boží ľud Spišskej diecézy.

· Personálne záležitosti

Personálne záležitosti sú komplikované, zložité a aj pri vysviackach a menovaniach sa nemusíme "trafiť". Ale ak sa má diecéza spravovať formou "communio", čiže v spolupráci a spoluzodpovednosti kňazov a Božieho ľudu, tu azda je potrebné, aby diecézny biskup mal asi najviac odvahy k ráznym zásahom, ale aj k odvahe poprosiť o odpustenie, ak pochybil.

Pri personálnych záležitostiach by som chcel pripomenúť niekoľko oblasti. Prvou je výber kompetentných najbližších spolupracovníkov. Bez nich sa nezaobíde. Voľby do Národnej rady máme každé štyri roky, aby si nikto nemyslel, že je nenahraditeľný a bude poslancom doživotne. Pápež František rozhodol pri reforme Rímske kúrie Praedicate evangelium, že aj kuriálni úradníci budú v Rímskej kúrii iba päť rokov a znovu potvrdení môžu byť iba na ďalších päť rokov. A potom návrat do diecézy. Konzuli v Rímskej ríši za čias Republiky boli volení iba na jeden rok a boli dvaja s rovnakými kompetenciami, aby jeden mohol "naprávať" nesprávne alebo zlé či nespravodlivé rozhodnutia toho druhého. Domnievam sa, že je to tak správne. Ani cirkevný funkcionár, ktorý pracuje iba s papiermi, nie priamo s ľuďmi, by mal mať presvedčenie, že kňazom sa stal preto, aby bol pastierom, nie funkcionárom. Že má mať rád ľudí a má ich viesť k spáse.

Chcem sa dotknúť aj vzťahu biskupa a farára. Ak koncilový dekrét Christus Dominus nazýva farárov "hlavnými a najbližšími spolupracovníkmi biskupa, kladiem si otázku: a kde, v ktorej sfére života a slávnostiach diecézy je to vidieť? Potom, malo by platiť, že nie každý má predpoklady stať farárom, nakoľko iba diecézny biskup vykonáva mnohospektrálnu pastoráciu, iste v odlišnej úrovni a veľkosti. Všetci ostatní kňazi vykonávajú sektorálnu pastoráciu, nie mnohospektrálnu. Preto iba biskup a farár zo zákona požíva vo svojom úrade "stabilitu" a musí "rezidovať". Ostatní nemusia, lebo nemajú priamu starosť o nesmrteľné duše.

Vzťah biskupa a farára až do konca 19. storočia nebol jasne kánonickoprávne zadefinovaný. Dôvodom bola skutočnosť, že v oblasti Stredomoria (dnešné Taliansko, Francúzsko, Španielsko atď.) existovali obrovské teritoriálne "farnosti" (diecézy?), kde farským kostolom bola katedrála a jediným vlastným pastierom farnosti bol biskup. Existovali aj iné kostoly, ktoré za menšie benefícium biskup prenajímal kňazom ako svojim vikárom. Na ramenách biskupa spočívala tzv. habituálna starosť o nesmrteľné duše, kým vikári vykonávali aktuálnu starosť o nesmrteľné duše. Zdá sa, že táto koncepcia farnosti, resp. diecéz nebola v rozpore ani s ustanoveniami Tridentského koncilu (1545-1563), lebo farnosť, resp. diecéza bola definovaná iba na báze ohraničeného teritória s vlastným duchovným pastierom a príslušným benefíciom. Zdá sa, že tu pramení presvedčenie, že farár je v diecéze iba "predlženou rukou biskupa", čiže jeho vikárom, jeho zástupcom vo farnosti. Pravdepodobne ako prvý na túto situáciu poukázal a zdá sa, že aj vyriešil Dominique Bouix.[16] Podľa neho, definícia farnosti musí byť iná. Nestačí iba habituálna prítomnosť farára vo farnosti, ale vlastným pastierom je ten biskup alebo kňaz, ktorý je prítomný vo farnosti aktuálne a osobne tam ohlasuje evanjelium a vysluhuje sviatosti. Preto, podľa neho, aj tým, ktorí boli dovtedy považovaní iba za vikárov biskupa preto, že im za vykonávanie pastoračnej služby pridelil časť benefícia, patrí pomenovanie parochus (slov. farár), resp. vlastný pastier.[17] Do Kódexu kánonického práva z roku 1917 sa definícia farára ako "vlastného pastiera" jemu zverených veriacich ešte nedostala (porov. CIC 1917, can. 451 § 1), ale dostala sa tam už formula, že sa stará o duše "sub ordinarii loci auctoritate". V Kódexe kánonického práva z roku 1983 došlo aj k zmene definície farnosti (z teritoriálneho princípu sa prešlo na personálny princíp, hoci teritorialita ostala tiež zachovaná), došlo aj k zmene definície farára, ktorý je definovaný ako "pastor proprius" jemu zverenej farnosti, ktorú vykonáva "sub auctoritate episcopi dioecesani" (kán. 519 CIC 1983). Toto malo dopad aj na správu majetku farnosti a majetku diecézy, pretože benefícia boli zrušené a vlastníkom majetku diecézy, resp. farnosti už nie je vlastník benefícia, ale konkrétna farnosť alebo diecéza ako spoločenstvo veriacich farnosti, resp. diecézy.[18] Toto malo dôsledky aj na princíp stability farára (kán. 522), ako aj na princíp povinnosti rezidovať v diecéze pre biskupa a pre farára vo farnosti (kán. 522).[19] Už len dodám, že takto sa dejinne vyvinuli dve kánonickoprávne inštitúcie, ktoré sú jedinečné a mnohospektrálne: diecézny biskup a farár. Každá iná diecézna inštitúcia nie je mnohospektrálna, ale vikariátna (zástupná) a sektorová (má na starosti iba presne vymedzený sektor). Preto je namieste otázka: aký má byť vzťah diecézneho biskupa a farára? Je diecézny biskup nejakým typom "zástupného" farára vyššej úrovne, nadriadeného typu?

Veľmi pekne sa o diecéznom klére vyjadruje koncilový dekrét o pastoračnej službe biskupov Christus Dominus. Diecézne presbytérium nazýva duchovnou rodinou, ktorej biskup je otcom (CD 28). Farári sú "hlavnými spolupracovníkmi biskupa", lebo sú vlastnými pastiermi nesmrteľných duší. Toto je dôvod, že sú "principali collaboratori" biskupa (CD 30).[20] Slovenský preklad dekrétu Christus Dominus má "hlavnými spolupracovníkmi biskupa sú farári" (CD 30), kým kňazi sú "blízkymi spolupracovníkmi" (CD 29). Ale opäť je tu otázka: ak sú farári hlavnými spolupracovníkmi biskupa, ako sa to v reálnom živote diecézy prejavuje? Resp. ako by sa to malo prejavovať? Ako východisko na zamyslenie by som odporučil slová sv. Jána Pavla II., ktoré adresoval farárom svojej Rímskej diecézy.[21]

Vrátim sa k princípu stability farára (kán. 522), ktorý má svoje korene v práci pre dobro nesmrteľných duší, ako to výslovne uvádza Dekrét o pastoračnej službe biskupov Christus Dominus.[22] To však neznamená, že farár je vo svojom úrade nepreložiteľný, ale že požíva stabilitu, stálosť v úrade, avšak vždy so zreteľom na dobro nesmrteľných duší.[23] Tu sa mi žiada poukázať na ďalší princíp: "Farár sa dáva ľudu, nie naopak, ľud farárovi"[24] a preto, ak sa služba farára vo farnosti stane neúčinnou alebo dokonca škodlivou, aj bez viny samotného farára, diecézny biskup má povinnosť ho odvolať alebo preložiť (kán. 1742). Taliansky kánonista Gianpaolo Montini definuje stabilitu farára jeho menovaním/ustanovením na "ad tempus indefinitum", čo po vydaní Kódexu kánonického práva z roku 1983 už neplatí, lebo biskupské konferencie môžu určiť menovanie farára na presne určený čas,[25] po uplynutí ktorého prestane princíp stability sa na farára vzťahovať a, z druhej strany, princíp stability má garancie procesnej povahy. Dokonca kardinál Zenon Grocholewski tvrdí, že v súčasnosti je princíp stability farára garantovaný iba predpismi procesnej povahy, čiže zachovaním procedúry o preložení a odvolaní farára, ktorá je predpísaná kánonmi 1740-1752.[26]

Ak chcem zakončiť pojednanie o princípe stability a princípe rezidovania biskupa, ako aj farára, musím poukázať, že nebude fungovať tam, kde niet lásky k veriacim. Ak sa farár vo svojej farnosti necíti doma, uteká z farnosti, nereziduje, necíti sa dobre uprostred svojho ľudu a ľud považuje iba za "svoju nevyhnutnú obživu", resp. bázu pre realizáciu svojich koníčkov a záľub, alebo ak farnosť slúži iba ako "skladisko" neschopných či nespôsobilých kňazov diecézy, potom je hovoriť o "princípe stability a rezidovania farára" nezmyslom a dožadovať sa jeho zachovania je tiež nezmyslom.

Už z pojednania o princípe stability a princípe rezidovania som poukázal na jedinečnosť a mnohospektrálnosť úradu biskupa a úradu farára. Ak to teda platí, resp. má platiť, potom musí platiť aj skutočnosť, že nie každý kňaz je vhodný stať sa farárom. V posledných rokoch niet príliš veľa publikácii o farároch, ale ak sú, ich autori lamentujú, že po Druhom vatikánskom koncile sa farárom stáva takmer každý kňaz.[27]

Predpoklady pre ustanovenie farára

Nie je mojim cieľom zachádzať do podrobnosti, skôr poukázať na historický vývoj. Tridentský koncil (1545-1563) zistil, že farári sú nielen nevzdelaní, ale mnohí žijú aj nemorálne. Preto pápež Pius V. už tri roky po skončení koncilu (v roku 1566) vydal Katechizmus pre farárov.[28] To znamená, že v časoch Tridentského koncilu situácia kléru vôbec nebola priaznivá ani vo vzdelaní, ani v teológii, ani v morálke. Náprava kléru, najmä farárov ako kňazov, ktorí mali na starosti nesmrteľné duše (lat. cura animarum), sa vyvíjala postupne. Napríklad z encykliky pápeža Benedikta XIV., ktorú vydal 14. decembra 1742, pod názvom Cum illud o výbere farárov sa dozvedáme, že biskup bol povinný obsadzovať farnosti (presnejšie "farské benefícium", resp. benefícium existujúce pri farskom kostole) konkurzom a farárskymi skúškami.[29] V skrátke: ak došlo k uvoľneniu farárskeho miesta (benefícia) biskup bol povinný vyhlásiť na toto uvoľnené miesto konkurz, čo sa robilo v diecéznom obežníku, aby sa kňazi mohli písomne o toto miesto uchádzať. Následne boli uchádzači pozvaní vykonať farárske skúšky, ktoré viedli traja skúšajúci, zvolení na túto úlohu diecéznou synodou (nazývaní aj synodálni skúšajúci, resp. synodálni sudcovia). Skúšky pozostávali z dogmatiky (vierouky), morálky, kánonického práva a výkladu Svätého písma. Každý uchádzač dostal otázku z vierouky a mravouky, na ktorú musel vypracovať písomnú odpoveď. Potom dostal kázus (prípad, situáciu) z kánonického práva, ktorý bol povinný vyriešiť, čiže riešenie písomne opísať. Napokon dostal biblický text, ktorý bol povinný vysvetliť synodálnym skúšajúcim ako by ho vysvetľoval svojim farníkom. Biskup mal povinnosť predložiť skúšajúcim aj iné spisy a dokumenty a Archívu biskupstva, ktoré dokumentovali pastoračné pôsobenie uchádzača na jeho predchádzajúcich pôsobiskách. Napokon synodálni skúšajúci o každom uchádzačovi hlasovali, že "je súci" alebo "nie je súci" na konkrétne miesto farára, o ktoré sa uchádza. Ordinár mohol na uprázdnené miesto farára ustanoviť iba toho uchádzača, ktorého synodálni skúšajúci označili za súceho. Ak za súceho označili viacerých, ordinár mohol za farára ustanoviť jedného podľa vlastného rozhodnutia.

Tento systém výberu farárov sa presadil v dvoch smeroch, ako nám o tom vydáva svedectvo kánonista Istvan Sipos.[30] V okolí stredomoria (Taliansko, Francúzsko, Španielsko) sa konal konkurz a skúšky na každé uvoľnené miesto farára a vždy, keď sa uvoľnilo konkrétne miesto, bol vyhlásený aj konkurz a konali sa ak skúšky. V Uhorsku sa vždy konal konkurz na uvoľnené miesto farára a uchádzači sa mohli prihlásiť. Avšak farárske skúšky (tzv. prosynodálne skúšky) sa nekonali vždy na každé jedno uprázdnené farárske miesto, ale stačilo ich urobiť iba raz. Predtým sa konali tzv. kaplánske skúšky, resp. trienalne skúšky (počas troch rokov musel kaplán vykonať nejakú skúšky v určených predmetov). Tento systém konkurzu a skúšok platil na Slovensku až do roku 1949, do nástupu totalitného režimu, ktorý prevzal dozor štátu nad cirkvami.[31] Keď Druhý vatikánsky koncil (1962-1965) zrušil systém benefícií, v dobrej viere uvoľnil aj ruky diecéznym biskupom pri ustanovovaní farárov v dekréte Christus Dominus. Kódex kánonického práva z roku 1983 však nevylučuje možnosť, aby sa diecézny biskup o súcosti kandidáta na úrad farára nemohol presvedčiť aj nejakou formou skúšok a domnievam sa že aj v súčasnosti je možná aj nejaká forma konkurzu, aby sa diecézny biskup mohol nejakou formou presvedčiť o záujme kňazov o konkrétne miesto.[32]

Animácia pastoračného pôsobenia farárov: vizitácie

Tu si znova dovolím pripomenúť slova Jamesa Mallona, že "vo všeobecnosti platí, že dokiaľ farár dokáže vysluhovať sviatostí, všetky jeho ostatné nedostatky biskup toleruje. O nedostatkoch sa začína hovoriť až vtedy, keď sa "vlak" vykoľají".[33] Chcem týmto citátom povedať, že aj počas pôsobenia farára vo farnosti je potrebné animovať jeho pastoračné pôsobenie. Kódex kánonického práva z roku 1983 nám k tomu poskytuje jedinečný návod: právny inštitút vizitácie. Týmto právnym inštitútom je viazaný samotný farár, ktorý má poznať jemu zverených veriacich a vizitovať (duchovne ich povzbudzovať) rodiny, osamelých, chorých, utrápených atď. (kán. 529). Povinnosť vizitovať farnosti svojho dekanátu má dekan podľa usmernenia, ktoré má od diecézneho biskupa (kán. 555 § 3). Diecézny biskup je povinný vizitovať/animovať každý rok celú diecézu alebo, ak nie celú, tak aspoň každý rok nejakú časť tak, aby v priebehu piatich rokoch ju navštívil celú (kán. 396).

Som presvedčený, že právny inštitút vizitácie by sme nemali chápať na prvom mieste ako systém kontroly, ale ako systém záujmu o pastoračnú prácu, aj ako systém oduševnenia a ocenenia pastoračnej práce. Každá činnosť, ak nie je o ňu prejavený nijaký záujem, postupom času upadá, koroduje alebo sa stáva rutinnou záležitosťou a zaniká. Domnievam sa, že je potrebné vypracovať pravidlá a systém vizitácii na úrovni diecézneho biskupa i dekanov: čo treba vizitovať, ako má vizitácia prebehnúť, ako povzbudiť farára i veriacich v pastoračnej práci. Pomôckou môžu byť klasické biskupské vizitácie, známe z dávnejšej histórie,[34] ale i nedávnej skúsenosti.[35]

Pastoračné plány?

Tému o pastoračných plánoch farnosti by som oprel o tri publikované vízie. Ako prvú víziu chcem použiť prorockú štúdiu bývalého rektora kňazského seminára na Spiši ThDr. Františka Skyčáka z roku 1943, kde vyslovil aj takúto víziu o katolíckom kňazstve. Hovorí o "novej situácii" katolíckeho kňazstva i pôsobenia. Budúci kňaz si musí "viac všímať novodobých veľkolepostí, ale aj biedy tejto zeme, sústavne vnikať do priepastnej problematiky moderného človeka. Zatriasť podstatnými stránkami prirodzených hodnôt a porovnať ich s katolíckou náukou. Dnes pomaly každý kňaz bude musieť byť priam svetonáhľadovým bádateľom, t.j. aj na dedine bude musieť odborne a objektívne vysvetliť najhlbšie najtragickejšie otázky života. Bude musieť viac presviedčať a učiť, nie karhať a rozkazovať".[36] Nemáme pocit, že tento čas, o ktorom hovorí Skyčák, je tu?

Spôsob vydávania nariadení, usmernení

Napokon iba niekoľko slov k spôsobu vydávania nariadení či usmernení. Domnievam sa, že vedenie a riadenie diecézy by malo využívať to, čo sa v štátnom systéme nazýva "medzirezortné pripomienkovanie". A rozhodnutie a usmernenie vysvetľovať náležitým spôsobom. Lebo existuje aj niečo také, ako recepcia nariadenia podriadenými, ktorá spočíva v tom, že sa podriadení aj vnútorne stotožnia a nariadenia príjmu aj vnútorne. Existuje maličká knižočka o tom, ako sa má vykonávať úrad cirkevnej autority. Napísal ju Karl Lehmann, vyšla pod názvom "Duchovní jednání".[37] Z tejto brožúrky sa mi páči myšlienka, že cirkevný úrad nikdy nie je len teologickou a mocenskou záležitosťou (hoci je aj teologickou, aj mocenskou záležitosťou), ale vždy sa vníma v dialógu medzi predstaveným a podriadeným, píše Lehmann.[38] Služba nositeľa úradu je sama osebe ničím. Nositeľ úradu a jeho vykonávanie spočíva v jeho zvláštnom poslaní: hovoriť a konať "in persona Christi" (v osobe Krista) a pre spásu nesmrteľných duší.[39] Tu mi prichádza na um, že vykonávať cirkevný úrad sa dá rôznym spôsobom. Napríklad diplomaticky, keď sa vyjadreniam dá rozumieť tak i inak. Ale dá sa vyjadrovať aj pastiersky a jazyku pastiera podriadení rozumejú, lebo pastier hovorí tak, aby jeho reč bola zrozumiteľná, jasná, lebo má viesť zverené stádo. Keď počúvam niektorých akademikov, biskupov, ktorí sú diplomatmi, pripadá mi, akoby zabudli, že sú predovšetkým pastiermi.[40]

ZÁVER

Katolícka cirkev bola na Slovensku v uplynulom storočí podrobená veľkej skúške, vrátane Spišskej diecézy. V prvej polovici 20. storočia sa pánu biskupovi podarilo Spišskú diecézu stabilizovať a dostať ju na solídnu úroveň. Aj dnes máme radosť z generácie kňazov a angažovaných laikov, ktorí dokázali fundovane polemizovať a diskutovať nielen s druhou stranou diecéz Slovenska, ale aj inými. Boli to kňazi združení okolo pána rektora Františka Skyčáka, Ladislava Hanusa, básnika Janka Silana. Dalo by sa spomenúť ďalšie osobnosti.

Po druhej svetovej vojne biskup Vojtaššák šiel do väzenia a exilu a došlo v diecéze k "sede impedita" a od roku 1965 aj k "sede vacante". Spišskú diecézu spracovali kapitulní vikári a po roku 1983, počnúc novým Kódexom kánonického práva, diecézni administrátori, ordinári. Pán biskup František Tondra nastupoval po 40. rokoch nefunkčného stolca diecézneho biskupa. Nebola tu kontinuita ani v práci diecéznej kúrie Spišskej diecézy, ani v riadení Spišskej diecézy, a už vôbec sa nedalo hovoriť o riadení Spišskej diecézy formou, ak dovolíte, lebo tak znela moja téma, "formou communio", čiže spoluzodpovednosti kléru a Božieho ľudu pri riadení diecézy.

Nemožno z tejto situácie viniť nikoho z vedenia diecézy, iba konštatujem skutočnosť. Netvrdím, že tu nič nefungovalo, ale nemožno tvrdiť o nejakej kultúre kontinuity. Po svojom nástupe do úradu Spišského biskupa Mons. František Tondra robil, čo sa dalo, robil, ako to robiť vedel, ale skrátka boli to počiatky, ak to môžem tak nazvať, nejakej "kultúry riadenia". A začiatky nebývajú ľahké. Dodnes nefunguje efektívne Kňazská rada, nefunguje efektívne Pastoračná rada diecézy, veľké tajnosti sú okolo Ekonomickej rady diecézy (má vôbec vlastný štatút?). Personálne záležitosti trestnoprávnej povahy kňazov (vrátane pedofilných), lebo "nik nemá špiniť do vlastného hniezda" a preto sa nezverejňujú. V poriadku, ale aby sa klérus diecézy dozvedel iba z médií, nie od svojho biskupa aspoň ústne a na rekolekciách, toto považujem za vytváranie "atmosféry tutlania" a krytia. Takto sa tí, ktorí delikty páchajú, môžu cítiť právom tak, že "Cirkev, biskup a kňazi" ich ochraňujú.[41] Takáto klíma nenapomáha tomu, aby sme sa správali k sebe a veriacim prirodzene, ale sa pretvarujeme (tvárime sa, že všetko je v poriadku hoci vieme, že to tak celkom nie je pravda: boľavých tém sa dotýkať nechceme, lebo to bolí) a to ohlasovaniu Evanjelia škodí a poškodzuje aj celú Spišskú diecézu.

A teraz niekoľko slov k novému Spišskému biskupovi Františkovi. Prijali sme Vás ako biskupa rozhľadeného, vzdelaného, kompetentného. Zatiaľ nevieme, či aj zodpovedného a odvážneho v rozhodnutiach. To sa ukáže v dohľadnom čase.

Ale áno, ste našou nádejou. Ste nádejou Spišskej diecézy. Máme nádej a dúfame, že diecézna kúria bude pod Vašim vedením a usmernením pracovať zodpovedne v prospech kléru a Božieho ľudu tejto diecézy. Máme nádej, že na postoch vikárov i dekanov budú pracovať kňazi primeranej morálky, ktorí nebudú mať "šrámy" škandalóznych spôsobov a praktík. Máme nádej, že sa bude eliminovať "kultúra zametania pod koberec" a že vizitácie diecézy budú prebiehať. Sú totiž fary, do ktorej farár nepustí ani biskupa (sic!) Máme nádej, že sa zmení "kultúra riadenia". Kňazská rada bude nielen formálne zasadať, ale bude funkčná, najmä prostredníctvom aktívnej práce svojich výborov (povedzme niečo na spôsob parlamentných výborov) a podobne Pastoračná rada a iné diecézne rady. Máme nádej, že sa začnú písať a podpisovať nielen prezenčné listiny, ale aj uznesenia. Že sa budú podpisovať a vidieť čo podpisujú aj členovia jednotlivých diecéznych rád a inštitúcií, ktoré následne poputujú na Váš pracovný stôl, aby ste o nich rozhodli ako pastier tejto diecézy. Formálne sme sa tu "nasedeli" už dosť. Ako kňazi chceme mať nádej, že nás budete učiť milovať Boží ľud, lebo "pastier sa dáva do služby ľudu, nie ľud do služby pastierovi".[42] A že budete vlievať optimizmus a oduševnenosť aj nám kňazom.

Máme nádej a nebojíme sa ju vysloviť, že výzva, pred ktorou stojíme v Spišskej diecéze v oblasti jej riadenia, je to výzva najmä a na prvom mieste pre Vás. Ale dodávam, že aj pre nás kňazov a laikov, osobitne farárov, ktorých II. vatikánsky koncil nazýva "hlavnými spolupracovníkmi" biskupa. Máme nádej, že zavediete nové spôsoby, iné spôsoby, než aké tu doteraz platili. Netvrdím, že tu bolo všetko nesprávne, ale tu bolo dostatok takého, čo nesprávnym bolo a ešte aj je. A treba to napraviť. Lebo ak vieme, že niečo je nesprávne a predsa sa toho držíme, potom sa z toho stáva nielen nesprávne, ale aj zlé a nemorálne.[43] To sú skutočné výzvy, ktoré čakajú Spišskú diecézu. Ale v podstate sú to výzvy, ktoré sú podobné aj v iných diecézach.

Ak by som mal zhrnúť to, čo považujem za najzásadnejšie výzvy, sú to nasledovné: (1) zaviesť pravidelné vizitácie dekanov, aby každý rok vizitovali farnosti svojho dekanátu; podľa stanovených noriem Kódexu kánonického práva, aby aj diecézny biskup vizitoval farnosti tak, že v rámci piatich rokoch vykoná vizitáciu v celej diecéze; (2) sfunkčniť diecézne rady: kňazskú, ekonomickú, pastoračnú a konzultorov. (3) vytvoriť v diecéze atmosféru pozitívnej komunikácie (nie tutlania). (4) Zreformovať štúdium a formáciu v kňazskom seminári a zaviesť farárske skúšky a menovať za farárov iba tých, ktorí tými skúškami prejdú úspešne. Ďakujem za pozornosť.

BIBLIOGRAFIA

BENEDICTUS PP XIV., Litt. Enc. Cum illud (14.12.1742), in: Enchiridion delle Encicliche, vol I., Bologna 1994, s. 76-107.

BENEDIKT XVI., Návrat k Bohu. Hriech zneužívania v Cirkvi, Bratislava: Lúč. 2020.

BOBLIK, V., Boží lid, Řím: Křesťanská akademie, 1967.

BOUIX, D., Tractatus de parocho [Traktát o farárovi], Parisiis, 1880.

Catechismo tridentino. Catechismo ad uso dei parroci pubblicato dal papa Santo Pio V. per decreto del Concilio di Trento [Tridentský katechizmus. Katechizmus pre farárov publikovaný svätým pápežom Piom V. z rozhodnutia dekrétov Tridentského koncilu], Siena: Cantagalli 1985.

CASTANO, J., Introduzione al Diritto costituzionale della Chiesa [Úvod do konštitučného práva Cirkvi], Roma: 1990.

Consigliare nella Chiesa. Norme per gli organismi di partecipazione della Diocesi di Milano [Radiť v Cirkvi. Normy pre inštitúcie spoluúčasti Milánskej diecézy], Milano: Centro ambrosiano di documentazione e dei studi religiosi, 1991.

Dekrét o menovaní farárov na Slovensku na 9 rokov s účinnosťou od 1.1.2013 – www.kbs.dokumenty.sk.

Dokumenty Druhej synody Spišskej diecézy, Spišská Kapitula 2011.

DUDA, J., Boží ľud, Praha: Leges 2021.

DUDA, J., Kánonické ustanovenie farnosti Dlhá nad Oravou, Krakov: Spolok Slovákov v Poľsku, 2021.

DUDA, J., Náčrt právnej ekleziológie, Spišské Podhradie: Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka, 2002.

FRANTIŠEK, Príhovor počas stretnutia s duchovenstvom, osobami zasväteného života a členmi pastoračných rád, Assisi (4.10.2013), Insegnamenti I/2 (2023).

GASPARRONI, F., Verso il gran finale [K veľkému záveru], in: Il Regno 68 (15.7.2023), s. 418-420.

GIOVANNI PAOLO II., Discorso dei parroci romani, in: L´osservatore romano (28.02.1993), supplemento, p. II

GHIRLANDA, G., La Chiesa universale, particolare e locale nel Vaticano II a nel nuovo Codice di Diritto Canonico [Cirkev univerzálna, partikulárna a miestna v náuke Druhého vatikánskeho koncilu a Kódexu kánonického práva], in: Vaticano II: bilancio e prospettive: venticinque anni dopo: 1962-1987 [Druhý vatikánsky koncil: bilancia a perspektíva po dvadsiatichpiatich rokoch: 1962-1987] (ed. Rene Latourelle), vol I, Assisi: Citadella Editrice, 1988, s. 839-868.

GROCHOLEWSKI, Z., Postup pri preložení a odvolaní farára (preklad: J. Duda), Bratislava: Serafín, 1997.

Christus Dominus (28.10.1965), in: Conciliorum oecumenicorum decreta, Bologna 1991, s. 932-934.

KOCH, Kurt, Konfrontace nebo dielóg. Pálčivé otázky dneška a křesťanská víra, Praha: Vyšehrad, 2000.

Kódex kánonického práva, latinsko-slovenské vydanie, Bratislava: SSV, 1996.

LEHMANN, K., Duchovní jednání, Kostelní Vydří: Karmelitanske nakladatelství, 1993.

LONGHITANO, A., L´obbligo di residenza del parrocho e la reggenza della parrochia durante la sua assenza [Povinnosť farára rezidovať vo farnosti a správa farnosti počas jeho neprítomnosti], in: KOLEKTÍV AUTOROV, La parrochia ]Farnosť], Libreria editrice vaticana, 1997, s. 160-161.

MALLON, J., Proměna farnosti. Z udržovacího režimu k misijnímu zápalu, Kostelní Vydří: Karmelitánske nakladatelství, 2018.

MARCHESI, M., I consigli diocesani [Diecézne rady], in: AA.VV., Il Codice del Vaticano II: Chiesa particolare [Kódex Druhého vatikánskeho koncilu: Partikulárna cirkev], Bologna, Edizioni dehoniane Bologna, 1985.

MONTINI, G-P., La stabilita del parrocco e permanenza dell´ufficio parrocchiale (can. 522), in: KOLEKTÍV AUTOROV, La parrochia, ], in: KOLEKTÍV AUTOROV, La parrochia ]Farnosť], Libreria editrice vaticana, 1997.

(DE) PAOLIS, V., Il consiglio degli affari economici e i beni patrimoniali della parrochia [Rada pre ekonomické záležitosti a hmotné dobrá farnosti], in: AA.VV., La parrochia [Farnosť] (studi giuridici 43), Citta del Vaticano: LEV, 1997, s. 268-288.

PESCH, Otto Hermann, Druhý vatikánsky koncil (1962-1965): příprava, pruběh, odkaz, Praha: Vyšehrad1996..

PIGHIN, B.F., Il nuovo sistema penale della Chiesa [Nový trestný systém Cirkv]i, Benátky: Marcianum Press, 2021.

Rapporto McCarrick, a cura della Segreteria di Stato della Santa Sede (10.11.2020), Stato della Cittá del Vaticano 2020.

SIPOS, I., Enchiridion Iuris Canonici [Enchiridion kánonického práva], Pécs 1940, s.

SKYČÁK, F., Formovanie kňazských duší. Výchova v spišskom kňazskom seminári, in: IDEM, Kritické reflexie filozofa a teológa (editor: J. Paštéka), Bratislava: Lúč, 2000, str. 351-385.

ŠIMONČIČ, J. – KARABOVÁ, K., Kanonické vizitácie dunajeckého dekanátu v Spišskom biskupstve z roku 1832, Krakov: Spolok Slovákov v Poľsku 2015.

O autorovi:

Ján Duda (1960) je kňazom Spišskej diecézy od roku 1987. Základnú teológiu absolvoval v Bratislave (1982-1987), licenciát z kánonického práva v Fakulte kánonického práva v Ríme (1992), doktorát z teológie v Bratislave (1987). Habilitoval sa z katolíckej teológie v roku 2001 a v roku 2004 bol prezidentom SR vymenovaný za profesora v oblasti katolíckej teológie. Vyučoval v Kňazskom seminári na Spiši kánonické právo, na Pedagogickej fakulte KU v Ružomberku. V rokoch 1996-2017 bol súdnym vikárom na Spiši. Kaplánom bol v Ružomberku, farárom v Rudňanoch a v Markušovciach. Momentálne je profesorom kánonického práva na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a farárom v Dlhej nad Oravou.

Prednáška bola prednesená v aule Kňazského seminára a Teologického inštitútu v Spišskej Kapitule v Spišskom Podhradí na pozvanie spišského biskupa Mons. Františka Trstenského v utorok 23.01.2024 popoludní o 15. hodine.

[1] Tu citujem Kódex kánonického práva, latinsko-slovenské vydanie, Bratislava: SSV, 1996.

[2] Napríklad DUDA, J., Boží ľud, Praha: Leges 2021 alebo zo starších, ale fundovaných komentárov môžem odporúčať GHIRLANDA, G., La Chiesa universale, particolare e locale nel Vaticano II a nel nuovo Codice di Diritto Canonico [Cirkev univerzálna, partikulárna a miestna v náuke Druhého vatikánskeho koncilu a Kódexu kánonického práva], in: Vaticano II: bilancio e prospettive: venticinque anni dopo: 1962-1987 [Druhý vatikánsky koncil: bilancia a perspektíva po dvadsiatichpiatich rokoch: 1962-1987] (ed. Rene Latourelle), vol I, Assisi: Citadella Editrice, 1988, s. 839-868.

[3] GHIRLANDA, G., La Chiesa universale, particolare e locale nel Vaticano II a nel nuovo Codice di Diritto Canonico [Cirkev univerzálna, partikulárna a miestna v náuke Druhého vatikánskeho koncilu a Kódexu kánonického práva], in: Vaticano II: bilancio e prospettive: venticinque anni dopo: 1962-1987 [Druhý vatikánsky koncil: bilancia a perspektíva po dvadsiatichpiatich rokoch: 1962-1987] (ed. Rene Latourelle), vol I, Assisi: Citadella Editrice, 1988, s. 839.

[4] Napríklad PESCH, Otto Hermann, Druhý vatikánsky koncil (1962-1965): příprava, pruběh, odkaz, Praha: Vyšehrad1996. O Cirkvi ako "communio" píše na stranách 181-187. Alebo BOBBLIK, V., Boží lid, Řím: Křesťanská akademie, 1967. Na str. 477 poukazuje že pojem "společenství" má množstvo prívlastkov.

[5] CASTANO, J., Introduzione al Diritto costituzionale della Chiesa [Úvod do konštitučného práva Cirkvi], Roma: 1990, s. 51.

[6] DUDA, J., Náčrt právnej ekleziológie, Spišské Podhradie: Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka, 2002, str. 43-59.

[7] GASPARRONI, F., Verso il gran finale [K veľkému záveru], in: Il Regno 68 (15.7.2023), s. 418-420. Kardinál Becciua je súdený na báze práva štátu Vatikán. Ak sa v majetkovej oblasti správajú nezodpovedne diecézni biskupi alebo farári, končia obyčajne iba pozbavením úradu. Iné postihnutie im nateraz spravidla nehrozí – K tomu PIGHIN, B.F., Il nuovo sistema penale della Chiesa [Nový trestný systém Cirkv]i, Benátky: Marcianum Press, 2021.

[8] VELASIO DE PAOLIS, Il consiglio degli affari economici e i beni patrimoniali della parrochia [Rada pre ekonomické záležitosti a hmotné dobrá farnosti], in: AA.VV., La parrochia [Farnosť] (studi giuridici 43), Citta del Vaticano: LEV, 1997, s. 268-288.

[9] Dokumenty Druhej synody Spišskej diecézy, Spišská Kapitula 2011, s. 153-169.

[10] KOCH, Kurt, Konfrontace nebo dielóg. Pálčivé otázky dneška a křesťanská víra, Praha: Vyšehrad, 2000, s. 34-47.

[11] Tamtiež, s. 45.

[12] Consigliare nella Chiesa. Norme per gli organismi di partecipazione della Diocesi di Milano [Radiť v Cirkvi. Normy pre inštitúcie spoluúčasti Milánskej diecézy], Milano: Centro ambrosiano di documentazione e dei studi religiosi, 1991.

[13] Pri Kňazskej rade najčastejším a opakovaným je argument, že je to príliš personálne veľká inštitúcia a ako taká nemôže nič vyriešiť. Kánonické právo je však nastavené tak a nie je možné ho ľubovoľne meniť, lebo ide o pápežský zákon. Urobiť Kňazskú radu funkčnou sa dá cez jednotlivé výbory, ktoré majú pôsobiť dynamicky a konštruktívne. Podobne to má takto byť aj pri Pastoračnej rade diecézy.

[14] FRANTIŠEK, Príhovor počas stretnutia s duchovenstvom, osobami zasväteného života a členmi pastoračných rád, Assisi (4.10.2013), Insegnamenti I/2 (2023), s. 328.

[15] Napr. MARCHESI, M., I consigli diocesani [Diecézne rady], in: AA.VV., Il Codice del Vaticano II: Chiesa particolare [Kódex Druhého vatikánskeho koncilu: Partikulárna cirkev], Bologna, Edizioni dehoniane Bologna, 1985, s. 119-150. Píše tam o Biskupskej rade, Kňazskej rade, Kolégiu konzultorov, Kapitule kanonikov, Farároch konzultorov, Pastoračnej rade, Ekonomickej rade, Rade (úrade) zmierenia.

[16] BOUIX, D., Tractatus de parocho [Traktát o farárovi], Parisiis, 1880, s. 167-176.

[17] LONGHITANO, A., L´obbligo di residenza del parrocho e la reggenza della parrochia durante la sua assenza [Povinnosť farára rezidovať vo farnosti a správa farnosti počas jeho neprítomnosti], in: KOLEKTÍV AUTOROV, La parrochia ]Farnosť], Libreria editrice vaticana, 1997, s. 160-161.

[18] DE PAOLIS, V., Il Consiglio per gli affari economici ed i beni patrimoniali della parrochia [Hospodárska rada a majetok farnosti], in: KOLEKTÍV AUTOROV, La parrochia, s. 267-288.

[19] MONTINI, G-P., La stabilita del parrocco e permanenza dell´ufficio parrocchiale (can. 522), in: KOLEKTÍV AUTOROV, La parrochia, s. 125-153.

[20] Christus Dominus (28.10.1965), in: Conciliorum oecumenicorum decreta, Bologna 1991, s. 932-934.

[21] V roku 1993 sa pápež Ján Pavol II. stretol s farármi svojej Rímskej diecézy a povedal im toto: "Keď som prichádzal tu medzi vás, tlačili sa mi do mysle slová, ktoré som sa naučil pred mnohými rokmi a ktoré znejú v latinčine takto "parochus supra papam". Často si pripomínam tieto slová, lebo nie sú iba zaujímavé, ale – a už vôbec to neberte ako vtip – ale aj pravdivé. Všetci tvoríme Cirkev [...] a farár vo svojej farskej komunite, ktorá je niekedy väčšia, niekedy až príliš veľká, inokedy menšia, môže poznať Cirkev ako "populi Dei portio" (rozumej: partikulárnu cirkev, lebo farnosť sama osebe je "pars", nie "portio populi Dei) a môže ju modelovať a formovať úplne zblízka. Prirodzene, aj pápež je nevyhnutný, ako je nevyhnutným aj diecézny biskup vo svojej diecéze, aby slúžil cirkevnej komunite, lebo cirkevnú komunita to nie je iba samotná farnosť. Ale farnosť je v istom zmysle vzorom a modelom bazálnej komunity Cirkvi (comunitá di base della Chiesa), je vzorom, je modelom! Iste, hľadajú sa aj iné modely a vzory, iné riešenia, iné cesty a, je to správne, aj ony sú užitočné. Ale farnosť a farár ostávajú nenahraditeľné. A tak opakujem: "parochus supra Papam" – L´osservatore romano (28.02.1993), supplemento, p. II

[22] "Farár nech má vo svojej farnosti zaistenú stabilitu v úrade, ktorú si to vyžaduje dobro nesmrteľných duší"- CD, 31,1.

.

[24] "Parochus datur populo, non populus Paroco"- MONTINI, G-P., La stabilita del parrocco e permanenza dell´ufficio parrocchiale (can. 522), in: KOLEKTÍV AUTOROV, La parrochia, s. 127.

[25] Aj na Slovensku môžu diecézni biskupi menovať farárov na 9 rokov s účinnosťou od 1.1.2013 – www.kbs.dokumenty.sk.

[26] "Po zámiku princípu nepohnuteľnosti farára sa vyššia stabilita farára (pre dôležitosť jeho úradu) môže dosiahnuť jedine prostredníctvom záruk procesnej povahy"- GROCHOLEWSKI, Z., Postup pri preložení a odvolaní farára (preklad: J. Duda), Bratislava: Serafín, 1997, s. 12.

[27] MALLON, J., Proměna farnosti. Z udržovacího režimu k misijnímu zápalu, Kostelní Vydří: Karmelitánske nakladatelství, 2018, s. 235. Citujem: "Dnes se v podstate stane farářem každý diecézni kněz". Tento farár jednej veľkej farnosti v Kanade tiež konštatuje, že s kňazskom seminári sa mu dostalo kvalitnej akademickej teologickej prípravy a vzdelania ako vysluhovať sviatostí, ale takmer nijakej prípravy ako kázať (Božie slovo) a ako viesť zverených veriacich vo farnosti. A tvrdí, že dnes sa otázke ako sa má cirkevná komunita viesť, sa musí venovať veľká pozornosť. Lebo – podľa neho - sa predpokladá, že biskup je pastierom (vodcom) svojej diecézy a farár, v spojení so svojim biskupom, je pastierom a vodcom svojej farnosti.

[28] Autor týchto riadkov má k dispozícií talianske vydanie z roku 1985: Catechismo tridentino. Catechismo ad uso dei parroci pubblicato dal papa Santo Pio V. per decreto del Concilio di Trento [Tridentský katechizmus. Katechizmus pre farárov publikovaný svätým pápežom Piom V. z rozhodnutia dekrétov Tridentského koncilu], Siena: Cantagalli 1985.

[29] BENEDICTUS PP XIV., Litt. Enc. Cum illud (14.12.1742), in: Enchiridion delle Encicliche, vol I., Bologna 1994, s. 76-107.

[30] SIPOS, I., Enchiridion Iuris Canonici [Enchiridion kánonického práva], Pécs 1940, s.

[31] DUDA, J., Kánonické ustanovenie farnosti Dlhá nad Oravou, Krakov: Spolok Slovákov v Poľsku, 2021. V tejto publikácii píšem o zriadení farnosti Dlhá nad Oravou spišským biskupom Mons. Jánom Vojtaššákom (1.8.1931) a o konkurze publikovanom v diecéznom obežníku na prvého dlhánskeho farára a o jeho ustanovení (menovaní i prevzatí úradu). Prvým farárom sa stal vdp. Jozef Zastko (1884-1959).

[32] "Aby sa niekomu zveril úrad farára, je potrebné, aby sa o jeho súcosti s istotou presvedčiť spôsobom, ktorý určí diecézny biskup, hoci aj skúškou"- kán. 521 § 3 KKP.

[33] MALLON, J., Proměna farnosti. Z udržovacího režimu k misijnímu zápalu, Kostelní Vydří: Karmelitánske nakladatelství, 2018, s. 239.

[34] Napr. ŠIMONČIČ, J. – KARABOVÁ, K., Kanonické vizitácie dunajeckého dekanátu v Spišskom biskupstve z roku 1832, Krakov: Spolok Slovákov v Poľsku 2015. Vizitácie sa konali v roku 1832 za spišského biskupa Jozefa Bélika.

[35] Spišskú diecézu nedávno vizitoval aj Mons. Štefan Sečka. Ako inšpiráciu možno použiť aj poznatky z jeho vizitácií. Otázkou je aj skutočnosť nejakej spätnej väzby alebo reakcie na vizitácie, napr. povzbudivý list alebo niečo podobné a inšpirujúce, resp. čo by bolo vhodné zmeniť, napraviť.

[36] SKYČÁK, F., Formovanie kňazských duší. Výchova v spišskom kňazskom seminári, in: IDEM, Kritické reflexie filozofa a teológa (editor: J. Paštéka), Bratislava: Lúč, 2000, str. 351-385. Uvedený citát je na str. 365.

[37] LEHMANN, K., Duchovní jednání, Kostelní Vydří: Karmelitanske nakladatelství, 1993, počet strán: 47.

[38] Tamtiež, s. 38.

[39] Tamtiež, s. 38.

[40] V Cirkvi to veľmi často možno pozorovať pri výklade deklarácie Fiducia supplicans Dikastéria pre náuku viery. Jedni sú za to, že je to správne. Druhí sú za to, že je to nesprávne. Tretí oscilujú medzi týmito dvomi postojmi. Tento dokument má problém sa recipovaním, akceptáciou, čo priznal aj pán kardinál štátny sekretár Parolin. Porov. jeho vyjadrenie na serveri ČBK www.cirkev.cz (14.1.2024).

[41] BENEDIKT XVI., Návrat k Bohu. Hriech zneužívania v Cirkvi, Bratislava: Lúč. 2020. Na str. 16 sa spomína, že Kongregácia pre klerikov bránila a chránila kňazov predátorov pred svetom, ktoré bolo a priori nepriateľským prostredím.

Rapporto McCarrick, a cura della Segreteria di Stato della Santa Sede (10.11.2020), Stato della Cittá del Vaticano 2020. Je to 462 stranový príbeh kňaza, ktorý sa stal arcibiskupom hlavného mesta USA a kardinálom. Tento príbeh je otrasný. Kňazi si o jeho živote robili vtipy a biskupi "nič nepočuli a nič nevideli". Je to smutná stránka cirkevných dejín a príkladom otrasného prístupu klerikov k vnútorným nemorálnostiam a neporiadkom v rámci Cirkvi.

[42] Je to starobylá axióma, ktorú niektorí farári či administrátori radi obrátia v svoj prospech (rozumej: veriaci sú tu pre farára).

[43] O deštrukcii katolíckej morálky píše opäť Benedikt XVI. a jej príčinu vidí v odtrhnutí morálnej teológie od prirodzeného zákona s tým, aby jej výlučným základom bola Biblia – BENEDIKT XVI., Návrat k Bohu, s. 33-37.