KAROL BOROMEJSKÝ
Svätci sú žitým evanjeliom, lebo v spôsobe ich života môžeme vidieť, ako je možné žiť evanjelium v akomkoľvek životnom povolaní a stave. Niekoľko mojich postrehov zo života sv. Karola Boromejského (1538-1584), kardinála a milánskeho arcibiskupa. Je patrónom mesta Miláno, učiteľov a biskupov.
Bol doktorom utriusque iuris v tom klasickom zmysle "iuris utriusque doctor" (JUDr. - doktor obojeho práva, civilného i kánonického). Dnes tento titul používajú iba absolventi právnických fakúlt po obhajobe rigoróznej práce a rigoróznej skúšky. Stal sa však kňazom a biskupom v Miláne (1563-1584), teda v časoch záveru Tridentského koncilu (1545-1563) a pokoncilovej katolíckej obnovy. Diecézu našiel zdevastovanú. Pochopiteľne, boli to časy neporiadkov v katolíckej cirkvi a časy protestantskej reformácie. Je fascinujúce vedieť, čo pre obnovu cirkvi urobil:
-Už jeden rok po nástupe do úradu milánskeho biskupa začal vykonávať vizitácie farností (sčítaval katolíkov, zisťoval stav kostolov a farských budov, povzbudzoval kňazov k náprave, horlivosti a láske k veriacim). Vznikla z toho aj publikácia "Liber status animatum". Áno, biskup Karol "obracal" kňazov, aby mali také zmýšľanie a lásku k dušiam, ale mal a žil on sám. A výsledok sa postupne dostavil. A nielen vizitácie, ale počas svojho pôsobenia zvolal v Miláne až 6 diecéznych synod. Bolo to obrovské duchovné vzopnutie sa celého duchovenstva a počiatok i rast jeho duchovnej obnovy. Vďaka iniciatíve a zbožnosti biskupa Karola Boromejského dochádzalo k premene Božieho ľudu celej diecézy i jednotlivých farností.
-Druhú vec, ktorú neslobodno opomenút: založenie a úroveň diecézneho seminára. Biskup vedel, že diecéza musí dostávať zo seminára kvalitný duchovný i vzdelaný kňazský dorast. Inak nebude napredovať v raste viery. Neplatí téza: tento ako kňaz, hoci nevzdelaný a menej nábožný, cirkvi neuškodí! Alebo: na dedinu taký kňaz postačí! Nie, Karol Boromejský nerozmýšlal takto.
-Napokon, biskup Karol Boromejský šiel kňazom i veriacim v ústrety aj príkladom vlastného vzdelaného a nábožného života. Nenechal sa poškvrniť klerikálnou nadradenosťou, že je niečo viac, že koná a môže konať z pozície svojho stavu. Naopak, vynikal príkladom zbožnosti a lásky k Bohu i ľuďom.