Krátky vstup do katolíckej teológie

Ján Duda

Abstrakt

Článok je veľmi krátkym a veľmi zjednodušeným vstupom do katolíckej teológie. Za základné východisko sa považuje výzva apoštola Petra, ktorý kresťanov nabáda, aby boli spôsobilí obhájiť nádej, ktorú kresťania majú v Ježišovi Kristovi (1Pt 3,15). Nasleduje patristické sapienciálne chápanie teológie (sv. Augustín alebo sv. Irenej z Lyonu) a biblické teologické chápanie, ktoré majú prameň v teológii Dionýzia Aeropagitu a Origena. V stredoveku sa preferovala scholastická a neoscholastická metóda. V súčasnej dobe existuje množstvo teologických prístupov a modelov, ale spomínané patristické východiská majú svoj význam a dôležitosť aj v súčasnej pokoncilovej teológii. Najviac sa mi páči definícia teológie ako "božská logika" (theo-logica), ktorá sa opiera o tvrdenie Hans Urs von Balthasara.

Abstract

The article is a very short and very simplified introduction to Catholic theology. The basic starting point is considered to be the call of the Apostle Peter, who exhorts Christians to be able to defend the hope that Christians have in Jesus Christ (1 Pet 3:15). This is followed by the patristic sapiential theological understanding of theology (St. Augustine or St. Irenaeus of Lyon) and the biblical theological understanding, which have their source in the theology of Dionysius the Areopagite and Origen. In the Middle Ages, the scholastic and neo-scholastic method was preferred. Currently, there are many theological approaches and models, but the aforementioned patristic starting points have their meaning and importance also in contemporary post-conciliar theology. I like the definition of theology as "divine logic" (theo-logica), which is based on the statement of Hans Urs von Balthasar.

Etymologicky "teológia" pochádza z gréckeho slova "theos" (=Boh) a "logos" (=slovo, argumentácia, veda, rozprávanie) (Mennonna, A.R. [1991] s. 406). Podobne tvrdí aj Jong-un-Kimová, že "grécke slovo teológia znamená jednoducho pojednanie o Bohu, je to rozhovor na tému Boh. Zaoberá sa Bohom pre človeka a Bohom s človekom, čiže ide o vzťah medzi božstvom a ľudstvom" (Jong-un-Kimová [2000], s. 1).[1] Pojem bol známy aj v predkresťanskej dobe v prostredí gréckych filozofov Platóna, Aristotela či stoikov (Mondin, B. [1991] s. 598).

Nástupom kresťanstva dochádza k dvojakému chápaniu pojmu. Prvé chápanie odpovedá na otázku, že teológia je pojednaním človeka o Bohu a o veciach, ktoré majú v Bohom súvis. Približne v takomto duchu chápe teológiu napríklad svätý Augustín v diele De civitate Dei (De civitate Dei, VIII, 1). V druhom zmysle chápe teológiu napríklad Dionyzius Aeropagita, ktorý chápe teológiu ako "slovo samotného Boha k človeku" (Ratzinger, J. [1987], s. 320-321. Asi od 13. storočia sa pojem teológia všeobecne chápe ako "pojednávanie/uvažovanie človeka o Bohu a o veciach, ktoré s Bohom majú súvis a často zahŕňa všetky teologické disciplíny/predmety (Fiorenza, F.S. [1996] vol. I., s. 16-17). Zdá sa, že kresťanská teológia chápaná vo všeobecnosti mala ako východisko apologetický[2] charakter a opierala sa o výzvu apoštola Petra: "Buďte pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás. Robte to však skromne, s bázňou a s dobrým svedomím" (1Pt 3,15-16).[3] Prakticky to znamená, že teologické pojednávanie predpokladá racionálnosť, rozumné uvažovanie, lebo aj keď sám rozum v teológii nestačí, je predsa základným pilierom apologetiky. Dušou obidvoch chápaní teológie bola Biblia/Zjavenie.

Pokiaľ ide o historický vývoj kresťanskej teológie autori rozlišujú dva základné smery, resp. dva veľké historické modely. Prvým je sapienciálny model biblickej, patristickej a stredovekej tradície a druhým je scholastický model. Týchto dvoch modelov sa držia napr. Cipriano Vagaggini [1988] a Francis S. Fiorenza [1996]. Zdá sa, že aj keď nie jediným, ale predsa jedným z hlavných predstaviteľov prvého modelu je Aurelius Augustinus (354-430). Augustín rozlišoval v teológii múdrosť (lat. sapientia) a vedenie (od slova "vedieť", lat. scientia). Vedenie vychádza z troch zdrojov: skúsenosti, autority a znamení. Nie je to teda experimentálne overenie faktov, s čím pracuje súčasná experimentálna veda. Augustín ovplyvnil aj scholastický model teológie, hoci za jedného z hlavných predstaviteľov scholastiky sa považuje Tomáš Akvinský (1224-1274). Scholastická teológia bola teológia, ktorá sa vyučovala na stredovekých univerzitách (schola=škola). Prednášky boli sústredené na čítanie (lat. lectio) a učenie sa textov, pritom primárnym textom bol text Svätého písma (=sacra doctrina). Prednášajúci najprv ústne vysvetľoval slova textu, obsah úryvkov a napokon uviedol sentenciu (lat. sententia), čiže názory na hlbší zmysel a význam textu. K tomu pribúdali otázky a názory, ktoré sa nazývali glosami. Z glos vznikali celé súbory poznámok a tak vznikali sumy. Prechod od "lectio" k "disputatio" znamenal značný metodologický posun, lebo "disputatio" bola skutočnou akademickou diskusiou. Študenti sa posúvali k "disputatio" prostredníctvom otázok a pochybnosti (lat. dubitatio). Tejto metóde veľmi napomohla aj metóda Petra Abelarda "Sic et non". Samozrejme, v predtridentskej scholastike bolo primárnym textom pre "lectio" Sväté písmo. V roku 1563 Melchior Cano spracoval zoznam teologických miest, kde mohla teológie hľadať argumenty a dôvody (De locis theologicis): Sväté písmo, ústna tradícia, katolícka cirkev, všeobecné koncily, rímska cirkev, cirkevní otcovia, scholastickí teológovia, ľudský rozum, filozofi a dejiny.

Po Tridentskom koncile (1545-1563) scholastika sa vyvinula do neoscholastiky, ktorá sa vyznačovala nasledovnou zmenou: neoscholastické školské príručky začínajú pojednania o teologických otázkach vysvetľovaním učenia cirkvi s teologickým hodnotením (napr. "de fide" alebo "regula fidei proxima"). V praxi to znamenalo, že úvodom už nebola "otázka" (lat. quaestiao), ale téza a potom na prvé miesto namiesto Svätého písma sa dostalo učenie cirkvi. Tento vývoj platil na Slovensku až do nežnej revolúcie (porov. napr. Uhrín, Jozef, Prednášky zo špeciálnej dogmatiky II., Trnava: SSV 1981, Dúbravec, Štefan, Špeciálny dogmatika: sviatosti (RK CMBF v Bratislave).[4]

V súčasnosti Francis Fiorenza identifikuje v katolíckej teologickej perspektíve päť modelov, ktoré nazýva "ideálnymi". To znamená, že teologických prístupov/modelov katolíckej teológie je viac, ale uvedených päť považuje za "ideálne". Sú to: (1) transcendentálna teológia (návrat k subjektivite v ľudskom poznaní (dôraz na ľudskú skúsenosť) a návrat k viere). Predstaviteľom tohto smeru je Karl Rahner. (2) Hermeneutická teológie (jazyk náboženstva sa priamo podieľa na náboženskej skúsenosti). Predstavitelia Hans Georg Gadamer a Paul Ricouer. (3) Analytické teologické modely. Predstaviteľ Bernard Lunergan a Avery Dules. (4) Model korelacie. Predstaviteľ Paul Tillich, Edward Schillebeeckx a Hans Kung. (5) Teologia oslobodenia (F.S. Fiorenza [1996] s. 41-68).

Cipriano Vagaggini navrhuje určité "červené čiary", ktoré by mala rešpektovať katolícka teológia. Sú to: (1) historicko-kritická metóda, (2) metafyzická ontológia bytia, (3) úsilie chápať súčasné filozofické smery, (4) nie je dôležité či to bude metóda "zostupná" alebo "vzostupná", (5) zachovať to, čo je definované ako "viera božská a cirkevná", (6) brať do úvahy nové vedecké poznatky, (7) zachovať teologickú dialogičnosť: dialóg veriacich s teológmi, dialóg veriacich s teológmi a hierarchiou (Vagaggini, Cipriano [1988] s. 1614-1619).

Skôr, než prejdem k jednotlivým teologickým disciplínam, chcem poukázať ešte na Úvod do teologickej metódy od amerického autora Jareda Wicksa (1994). Za prvého katolíckeho teológa Wicks považuje svätého Ireneja z Lyonu, ktorý proti heretikom postavil ako "regulu pravdy" učenie a prax cirkevných spoločenstiev založených apoštolmi Ježiša Krista, najmä rímskej cirkvi založenej apoštolmi Petrom a Pavlom (Wicks, J. [1994] s 13). Odtiaľ dodnes v katolíckej cirkvi existuje Tradícia. Druhého autora, ktorého Wicks spomína je Origenes Alexandrijský a jeho dôraz na Sväté písmo, ktoré chápe ako "Bohom inšpirovaný text" (Wicks [1994] s. 15). Tradícia a Sväté písmo sú dodnes základom katolíckej teológie. Spomeniem ešte Martina Luthera, ktorý dal dôraz nielen na Sväté písmo (sola scriptura), ale povedal tiež, že "sola experientia facit theologum" [iba skúsenosť robí teológa]. Wicks vysvetľuje Lutherov výrok tak, že "tu sa nejedná o nejakú osobnú a subjektívnu skúsenosť človeka, ktorá sa následne stáva normou alebo kritériom pravdy. Ale ide o skúsenosť človeka s Božími prikázaniami, modlitbou Otčenáš, kde sa človek stretáva s Božou milosťou (Wicks [1994] s. 19). V prípade Melchiora Cana dodáva ďalšie tri teologické miesta a to "liturgiu", "život svätcov" a "skúsenosť miestnych cirkví" (Wicks [1994] s. 21). Teológa definuje ako poslucháča biblického slova (Wicks [1994] s. 41. Arcibiskup Fisichella pripomína, že východiskom teologického uvažovania musí byť viera[5] pričom sa opiera o tvrdenie Hans Urs von Balthasara a že proces teologického transcendentálneho chápania textu zjavenia sa rozvíja cez tri úrovne: estetický, dramatický a logický.[6]

Teologické disciplíny/predmety. V poslednej dekáde minulého storočia profesori rímskej Gregoriány realizovali úvody do jednotlivých teologických disciplín. Ide o nasledovné disciplíny alebo študijné kurzy: teologická metóda, patristická teológia, stredoveká teológia, fundamentálna teológia, dogmatická teológia, kristologická teológia, ekleziológia, teologická antropológia, teológia sviatostí, morálna teológia, ekumenická teológia, pastorálna teológia, spirituálna teológia, cirkevné dejiny, cirkevné právo. Spolu ich je pätnásť teologických disciplín, resp. iných disciplín, ktoré majú nejaký súvis s teologickými disciplínami.[7]

Niektoré užitočné teologické texty:

Biblia. Sväté písmo starého a nového zákona, Trnava: SSV 2023.

Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu, Trnava: SSV 2008.

Katechizmus Katolíckej cirkvi, Trnava: SSV 1997.

RATZINGER, J., - BENEDIKT XVI., Úvod do kresťanstva (prednášky o apoštolskom vyznaní viery), 2. vydanie, Trnava: Dobrá kniha 2020.

RATZINGER, J. – BENEDIKT XVI., Ježiš Nazaretský (2. vydanie), Trnava: Dobrá kniha 2022. (Kristológia)

RATZINGER, J., Duch liturgie, Trnava: Dobrá kniha 2005. (Liturgická teológia)

Systematická teológie. Římskokatolícka perspektíva (F.S.Fiorenza-J.P. Galvin), Brno: CDK 1998. (1. zväzok: systematická teológie: úkol a metódy, Viera a zjavenie, O Bohu jedinom a trojjedinom, Stvorenie; 2. zväzok: Ježiš Kristus, Církev, Hriech a milosť, Svätí a Mária; 3. zväzok: Teológia sviatostí: krst a birmovanie, pokánie, pomazanie chorých, Eucharistia, kňazstvo a manželstvo. Eschatológia).

BOUBLÍK, Setkání s Ježíšem, Řím: KA, 1970. (Kristológia)

ŠPIDLÍK, T., Prameny světla, príručka křesťanské dokonalosti, Řím: Křesťanská akademie 1981 (spirituálna teológia)

ŠPIRKO, J., Patrológia. Životy a spisy svätých otcov, Prešov 1995.

[1] Autorka nie je katolíčkou, ale je kresťankou.

[2] "Apológia" znamená "priniesť slovo", čiže uviesť dôvod, poskytnúť kontext, uviesť veci do správnej perspektívy, ponúknuť smer" [R. Barron], in: Nová apologetika. Obhajoba viery v postkresťanskom svete (ed. Nelson Matthew), Bratislava: Postoj 2024, s. 14.

[3] [T. Collins] Nová apologetika. Obhajoba viery v postkresťanskom svete (ed. Nelson Matthew), Bratislava: Postoj 2024, s. 11.

[4] Tieto neoscholastické prednášky/skriptá neboli samé osebe zlé. Naopak, poskytovali správne základné cirkevné učenie. Ale teologické uvažovanie vo svete už bolo trochu inde.

[5] Viera, grécky "pistis", latinský "fides" je nejaké nedokonalé poznanie/vedenie (od slova vedieť) o Bohu a skrze vieru sa človek hlási k zjaveniu. O kresťanskej viere hovoríme, ak sa vierou podriaďujeme autorite Ježiša Krista – DULES, A. (1996), Systematická teológia, vol. I., Brno: CDK 1996, s. 117-123.

[6] Taliansky to znie veľmi krásne: "estetica teologica", "drammatica teologica" a "logica teologica". To posledné mi evokuje v istom zmysle "božiu logiku". Teológia nie je ľudskou logikou, ale ak sa máme naučiť chápať zjavenie, potrebujeme sa naučiť veciam porozumieť božskou logikou (teo-logica) – R. FISICHELLA, Introduzione alla teologia fondamentale, Casale Monferrato 1992, s. 132-133.

[7] BERNARD, Ch.A., Introduzione alla teologia spirituale, Casale Monferrato: Piemme 1994. Nie sú tu uvedené všetky teologické disciplíny, napr. chýba biblická teológia, liturgická teológia a iné.