Vstupujeme do adventu
autor: Mgr. Radovan Pavlík, diakon

Prvou adventnou nedeľou Cirkev začína nový liturgický rok. Zmena liturgických rokov sa deje trojročnom cykle, pričom na každý rok je špecifické čítanie evanjelia: v nedeľu v roku A sa číta Matúšovo evanjelium, v roku B Markovo evanjelium, v roku C Lukášovo evanjelium. Tento rok sa 2. decembra začína advent roka B, počas ktorého si prečítame evanjelium sv. Marka.
Liturgický rok je obdobím, počas ktorého Cirkev v pamäti a v srdciach reprodukuje celé tajomstvo spásy uskutočnené Ježišom Kristom – tajomstvo, ktoré (je príliš bohaté a naplnené zmyslom na to, aby ho bolo možné okamžite a úplne pochopiť a žiť) zdieľa v čase, aby sme mohli vyskúšať a osvojiť si jeho rôzne aspekty a rozmery. Liturgický rok sa delí na adventný, vianočný, pôstny, veľkonočný a čas "cez rok".
Slovo "advent" znamená "príchod-očakávanie". Má dvojakú charakteristiku: je to čas prípravy na vianočné sviatky, v ktorých si pripomíname prvý príchod Božieho Syna k ľuďom; ako aj čas, keď sa srdcia ľudí upriamujú očakávať druhý príchod Krista na konci časov a dejín, keď príde súdiť živých i mŕtvych.
Adventné obdobie trvá štyri týždne (od najbližšej nedele 3. decembra až do Prvých vianočných vešpier). Dni od 17. do 24. decembra predstavujú čas najintenzívnejšej prípravy na Vianoce.
Rúcha tohto liturgického obdobia sú fialové. Táto farba symbolizuje nádej a očakávanie stretnutia s Ježišom, pokoru a pripravenosť prijať Ho do nášho života. Počas adventných nedieľ sa nespieva na svätých omšiach "Sláva Bohu na výsostiach", ale modlí sa Vyznanie viery.
Adventný veniec je symbolom vyjadrujúcim cestu čakania na Spasiteľa. Skladá sa z veľkého kruhu, do ktorého sú vpletené borovicové alebo smrekové konáre. Veniec obsahuje štyri sviečky (môžu byť rôznej výšky), ktoré predstavujú štyri týždne adventu. Okolo adventného venca sa doma schádza celá rodina k modlitbe.
Iz 63, 16d-17. 19de; 64, 2c-7
Vznešená modlitba Izaiáša, ktorú túto nedeľu čítame, vyjadruje túžbu človeka po Bohu Stvoriteľovi a Vykupiteľovi. Zvyčajne sa u prorokov všetko deje naopak: je to Boh, ktorý sa "sťažuje", že človek naňho zabudol, odvrátil sa, nasledoval iné modly alebo bohov... Potom Všemohúci posiela prorokov, aby v Jeho mene volali: "Vráťte sa ku Mne! Neopúšťajte priamu cestu, nestrácajte sa v tom, čo vás nezachráni!" Tu, naopak, človek stratený na púšti sveta volá k Bohu. Zdá sa, že Boh sa vzďaľuje, mlčí a nedáva o sebe vedieť. Človek ho prosí: "Poď!" "Zostúp dole!" K stretnutiu dochádza vtedy, keď tieto dve vôle túžia a hľadajú jeden druhého: vôľa Boha, ktorý miluje človeka, a vôľa človeka. Veriaci chápe, že sa nezaobíde bez Boha, uvedomuje si vlastnú slabosť a neveru. Vrcholom tohto ľudského volania bude Narodenie Krista. "Poď!" - plače muž a Pán prichádza , dáva sa k dispozícii, pravý Boh v tele dieťatka v Betlehemskej jaskyni. Miestom stretnutia je vtelenie Slova, konečný a neprekonateľný prejav Boha pre nás a s nami.
1 Kor 1, 3-9
Pri pozdrave kresťanov z Korintu Pavol predovšetkým ďakuje Pánovi za to, že sa mocne zjavil v tomto spoločenstve a obohatil ho mnohými darmi. Korinťania sú veľká rodina veriacich, ktorú vytvorilo mocné pôsobenie Ducha Svätého. Pre nás ako farské spoločenstvo to platí rovnako: najprv pochopme, prečo sme tu a čo s nami Boh zamýšľa. Pavol potom hovorí o najväčšej budúcej udalosti, na ktorú by sa mali veriaci tešiť: druhý príchod Pána alebo dokonca posledný príchod pri poslednom súde. Podrobnosti nepoznáme, no konečný "deň Pána" nás určite čaká. Čo by sme mali urobiť so zostávajúcim časom? Svätý Pavol o tom hovorí v celom liste, dáva praktické rady a pripomína nám, že žijeme v časoch milosti.
Mk 13, 33-37
V dnešnom evanjeliu nás Pán vyzýva, aby sme zostali bdelí. Ježiš túto výzvu mnohokrát opakuje v evanjeliu, priamo aj nepriamo v rôznych podobenstvách. Prečo je to také dôležité? Pretože tým, že sme bdelí, môžeme zodpovedať za svoje činy a okamžite otvoriť dvere, keď sa k nim priblíži Pán. Je to hriech, ktorý nás uspáva, a to nie je len metafora. Nie je náhoda, že Benediktus (Lukáš 1:68–79) hovorí o "tme a tieni smrti". Hriech spôsobuje, že človek upadá do duchovnej námesačnosti, v ktorej je všetko zmätené, nejasné a šedé. Prestávame počuť hlas Pána a vidieť krásu stvorenia, prestávame rozumieť reči Jeho lásky a nehy, lebo všetko sa nám zdá nudné, bolestivé, únavné. Preto žime v milosti, vyznávajme svoje hriechy, príjmajme Telo Kristovo, milujme sa navzájom v sebadarovaní a duchu obety. Takto budeme vždy pripravení odpovedať Ježišovi, kedykoľvek nás zavolá, v prítomnom čase aj pri záverečnom volaní.